Od roku 2008 do 2015 uplynulo magických sedem rokov, takmer ako príznačných sedem rokov v Tibete (pozn. autora, narážka má súvis s novým albumom). Rok 2008 je teda doba, kedy sa stretávame s posledným albumom (Polis Rouge) bratislavského zoskupenia Remmirath. Kapela sa do histórie metalových skupín Bratislavy zapísala pod škatuľkou black metal. Patria medzi tie zoskupenia, ktoré nie sú až tak koncertne aktívne a predpokladám, že mnohí možno počujú o nich po prvý krát. Sú aspoň pre mňa undergroundom v undergrounde.
V minulom roku vydali a pokrstili Remmirath nový album, ktorý od posledného Polis Rouge vykazuje zmeny. V prvom rade do svojich radov pribrali posilu v podobe bubeníka Zrza a AE (skratka Angel Epilepsia), ktorý do hudby primiešal rôzne sample, zvukové efekty, či občasné hrdelné spevy. Personálna zmena samozrejme ešte nemusí znamenať posun v hudbe, no môže priniesť nové nápady, inak povedané, viac ľudí, viac podnetov. Už na predchodcovi mohli poslucháči zaznamenať snahu o experiment a avantgardu, s ešte prevládajúcim black metalovým podtónom. Najnovším počinom však Remmirath dal všetkým jasne najavo, že to s odklonom od klasického black metalu myslia naozaj vážne. Zároveň sa tak zaradili medzi slovenské kapely, ktoré zanechajú v poslucháčovi nezmazateľnú stopu, sú originálni. V súčasnosti by sa ich hudba dala opísať ako mix black metalu vo svojej „true“ forme, progresívneho psychadelického rocku so zmesou rôznych zvukových industriálnych efektov. Poďme si to však trochu viac rozanalyzovať.
Album sa skladá zo šiestich piesni, každá z nich má nad šesť minút, dve ( Fox Cooper a Iram the Pillars) dokonca presahujú sedem. Ani jedna zo skladieb sa nezačína hneď nástupom nástrojov, vždy im predchádzajú dlhšie či kratšie „intrá“. Nejde však o klasické intro, na ktoré sme zvyknutí napr. pri death metale z 90 rokov. Sú v nich totiž použité rozmanité hudobné nástroje, od zvonkohry, cez perkusie, maracas, drumbľu atď. – vskutku nápadité. V poslednej piesni nazvanej „the comming of Kalki“ sa klasického spracovania a použitia hudobných nástrojov (basa, bicie, gitary) nedočkáte vôbec. Vo vyššie uvádzanej skladbe sa nachádzajú len rôzne zvuky, niečo pred druhou minútou sa na Vás vyvalí naliehajúci mužský hlas, hovoriaci po anglicky, pripomínajúci nejaký starý film…Cela atmosféra tejto skladby mi pripadá veľmi depresívna. Mnohí si asi pomyslia, že sa tam ocitla omylom, ale môžem vás ubezpečiť, že je tu schválne. Ako si jej význam vysvetlíte a čo v nej budete hľadať, to už ja len čisto na vás.
Už na začiatku som spomínala Tibet. Téma východu a ovplyvnenie východnými kultúrami na tomto albume zjavné. Za všetko vlastne hovorí aj samotný názov celého CD – Shambhala Vril Saucers, ale keďže google má v dnešnej dobe snáď každý, nebudem tento text zaťažovať vysvetleniami k slovu Shambhala, nájdite si to sami. K samotnej skladbe poviem len toľko, že ak ste tipovali, že sa bude začínať „introm“, ala z budhistického kláštora, tipovali ste správne. Po intre pokračuje pieseň chytľavou melodickou mólovou ústrednou melódiou, ktorá sa však po čase stráca. Mne osobne sa najviac páči pieseň Tiger in the city. Prečo? Lebo je veľmi rozmanitá. Na začiatku je asi 4 sekundové intro (zvonkohra) a hneď sa na vás vyvalí black metalová melódia. Prvý stred sa vyrysuje do avantgardy, hlavná melódia v strede je znásobená niekoľkonásobným opakovaním, potom sa zrazu k slovu hlási elektronická vsuvka, až sa človek zľakne, že skladba sa už bude uberať len týmto smerom, ale nebojte sa, black metal sa vráti späť a s ním aj odlišná melódia ako tá v prvej časti.
Za malú nedokonalosť považujem miernu nezrozumiteľnosť vokálu. Až keď som si pozrela texty k jednotlivým piesňam a upriamila som svoju pozornosť vyslovene na spevy, rozoznávala som jednotlivé slová. Keď sa však poslucháč nesústredí priamo na vokál, ale na hudbu celkovo, pôsobí spev dosť nezrozumiteľne. V súvislosti s vokálom sa dostávam aj k textom, ktoré sú písané po anglicky. Ich charakteristiku, by som zhrnula nasledovne: nie sú to typické black metalové texty o temnote, Satanovi a pod., skôr sa dajú označiť za „filozofické“? Človek sa proste musí trochu zamyslieť, čo tým chcel autor povedať, ak tým chcel niečo povedať.
S východnou časťou sveta súvisí aj cover albumu. Je pokrytý dielom od ruského autora, ktorým je Nicholas Roerich. Bol to však nielen maliar, ale aj spisovateľ, archeológ, theosofista, filozof, jednoducho stará škola všestranných bádateľov začiatku 20. storočia. Obraz odkazuje na Himalájske pohorie, v popredí je akýsi budhistický mních. Originál je namaľovaný temperou v jemných farbách a tak je uverejnený aj na obale. K praktickým informáciám sa patrí dodať, že nový počin je možné obdržať na LP, CD, MC.
Prichádzame k časti, ktorá je pre každého aj tak najzaujímavejšia, a tou je konečný ortieľ. Pre mňa je nový Remmirath zaujímavým počinom na poli metálovej hudby na Slovensku. Experimentovanie podľa môjho názoru do hudby patrí a je na každej kapele, či sa vyberie za svoje pôsobenie aj touto neistou cestou, pretože výsledok a odklon od pôvodného štýlu sa nemusí vždy podariť. Nový album Remmirath je však podľa môjho názoru svojim spôsobom hraničný, koketuje s prelínaním hudobných štýlov a veľkou dávnou experimentu, ktorá nemusí byť každému po vôli, nie každý si k nej môže nájsť cestu. Je tu však jeden element, ktorý nemôže ani najväčší odporca takejto hudby poprieť a tou je originalita, ktorá mi v poslednom období u mnohých kapiel veľmi chýba.
Hodnotenie: 8/10
Linky na kapelu:
https://www.facebook.com/Remmirath-154236094622348/
http://bandzone.cz/remmirath
https://remmirath.bandcamp.com/
