Recenzia – FEAR FACTORY – „Genexus“ (Nuclear Blast 2015)
Na začiatok trocha poézie. „All those moments will be lost in time…like tears…in rain.“ „Time to die.“ Väčšina by mohla vedieť, odkiaľ tento výrok pochádza ale pre menej zainteresovaních sa jedná o jeden z najväčších kultov sci-fi, ktorý existuje ako v knižnej podobe, tak aj filmovej a to je Blade Runner, v knižnom originále nesie názov „Do Androids Dream of Electronic Sheep?“. Toto dielo od spisovateľa vedecko fantastickej literatúry ale aj dramatickejších záležitosti Philip K. Dicka (vo svojej dobe života a aktívneho písania nebol veľmi docenený), patrí u mňa medzi najobľúbenejšie literárne médium a aj dnes dokáže pôsobiť veľmi nadčasovo. O niečo neskôr sa filmový priemysel rozhodol tento skvost adaptovať na filmové plátno, spôsobil nemalý rozruch a natáčanie prebiehalo s veľkými komplikáciami a chybami v scenári, nakoniec to predsa len dali dohromady a vznikol vskutku verný odkaz a vizuálny masterpiece. Toľko historického okienka k danej tématike a nasledujúce riadky budú venované súvislosti Blade Runnera viazaného sa k hudbe. (Grécky skladateľský mág Vangelis pre film vytvoril veľmi silný hypnotický soundtrack). V súčasnosti nám Kalifornská legendárna strojarina Fear Factory predstavuje svoj ďalší produkt, ktorý je venovaný práve spomínanej klasike, konkrétnejšie tej filmovej. Títo mechanici, dnes už z pôvodnej zostavy Burton C. Bell a Dino Cazares, ktorích pred 20-tími rokmi najviac preslávil veľký následovnik „Demanufacture“ po debute „Soul of a New Machine“, si za svoju dobu slušne rozbehnutého stroja prišli aj na niekoľko odstáviek a opráv. To, čo sa v nedávnom čase udialo v továrni strachu po personálnej stránke tu nejak nehodlám opisovať, koniec koncov malo to dramatický spád a dnes sa o tom prakticky už ani nejak nehovorí, veď prečo si tým len kaziť nálady, riešíme hudbu nie akúsi formu telenovely a ich osobných problémov.
„Genexus“, tak nesie pomenovanie ich ďalší konštrukt, ktorý spoľahlivo vyprodukoval Rhys Fulber a Andy Sneap a do sveta ho pustil label Nuclear Blast. Coverart si tentokrát Burton a Dino zvolili o niečo viac kombinovanejší, keďže dlhší čas im predné strany na albumoch zdobili dve FF v rôzných variáciach, až to začalo pôsobiť veľmi otrepane. V prípade novinky sa tiež nejedná o niečo extra, všetko to bolo možné vidieť či už vo filmoch o kyborgoch, androidoch a to skonštruované telo stroja v procese výroby, ale ohľadom väčšej rutiny a prístupu je tento návrh pestrejší. Tématika a výpravnosť skladieb je opäť na koncepčnej úrovni, silno sa viaže na vývoj a zdokonaľovanie umelej inteligencie, až na úroveň vytvorenia umelej bytosti, takmer podobnej ako človek. Spojenie človeka a stroja a závislosť jeden na druhého, vytvára čím ďalej tým viac jasnejšiu a pevnejšiu simbiózu a vedie k rôznym filozofickým záverom ale aj k apokalyptickým. Toto sa nám snažia Fear Factory naznačovať už roky a stále tento rozvoj rozoberajú a dopĺňajú o vízie bezútešnej budúcnosti, rýchlo sa šíriacej mechanizácie, robotiky, až dokým sa to nevymkne kontrole. Páni sú už v tomto osvedčene dobrý, majú prehľad a vedia stále o čom chcú pojednávať. Inštrumentálny element je na Genexuse tradične vymastrovaný o drtiace rytmické gitarové pásma, akými je už Cazaresová rýchla pravačka známa a rozhodne si nežiada spomaľovať. Kompozície a aranžma sú v skladbách o niečo rozmanitejšie ako tomu bolo u predošlého „The Industrialist“, ktorý bol síce kvalitne vyprodukovaný ale nejako moc vatovitý. Tuna sú piesne dôkladne rozložené a majú svoj volnejší priebeh, nechcú poslucháčske ucho len priamo zmechanizovať ale mu dopriať aj viac možností a prehľadu v už inak osvedčených postupoch. Chytľavosť sprevádza album od začiatku až do konca, refrény sú premyslene vsuté tam, kde v stopách presne majú byť, Burtonové hlasové polohy sa striedajú o niečo častejšie. Čo je ale pre dvojefkový stroj veľmi podstatné a prioritné, tak to sú bicie a o tie sa nám postaral tentokrát Mike Heller z Malignancy. Keďže sa jedná o riadne rychlého klepmajstra, bola pre neho iste výzva sa pri nahrávani krotiť a dodržiavať striktnú kopákovú rytmiku. Mike to ale s prehľadom zvládol na výbornú a smelo pridal vazeliny do stroja, aby bežal čo najlepšie. Niektoré pásma môžu vyznieť krčovito ale sú obohatené o kvalitný a presný súlad s gitarou, metronóm je využitý na sto percent, bez toho to ani nejde. Basa už len hútne doprevádza gitarové sekanice a naživo sa jej zhostil Tony Campos (ex-Static-X). Stopy skladieb sa na seba presne viažu a každá z nich má čo ponúknuť, za tie pozoruhodnejšie rozhodne stoja „Anodized“, „Dielectric“, „Protomech“, „Genexus“, „Regenerate“ a záverečná industriálna perla „Expiration Date“, ktorá ma veľmi milo prekvapila svojím epickým nádychom a krásnym refrénom. Na záver k celkovému zhrnutiu, Fear Factory sa Genexus naozaj podaril, je skvostne vyprodukovaný, s perfektne nazvučenými bicími a tématikou, ktorá úctivo vzdáva hold kultovej sci-fi klasike. Verím, že aj naďalej v budúcnosti ešte títo strojári budú mať dostatok síl vytvoriť plnohodnotný materiál. Dokázali, že to stále vedia.
Hodnotenie: 8/10
