Rozhovor – FISHARTCOLLECTION: “Chceme sa viac priblížiť ľuďom, zbaviť ich ostychu, zrušiť hranicu medzi nami a rozšíriť pódium na celú sálu“
Pozbieraním členov kapiel ako DYSANCHELY, HASH, GOD DEFAMER či DIE PROUD sa nám zrodila veľmi zaujímavá formácia FISHARTCOLLECTION. Ich vystúpenia sú veľmi dravé, spontánne a pódium pre nich predstavuje neuveriteľné obmedzenie a tak sa neboja zavítať aj do fanúšikovských radov. Hudobne sa tiež medzi mantinely akéhokoľvek žánru nezmestia a o svojej výnimočnosti vás presvedčí ich debutový album „In Oil“. Na kus rečí som si povolal Peťa Hiju, kde sme rozobrali všetko podstatné, čo sa skrýva za touto kapelou. Pozývam vás srdečne medzi nás!
Na začiatok prezraď niečo zo začiatkov vašej kapely, ako ste sa dali dokopy a kto bol motorom vášho spojenia, keďže všetci pochádzate z rôznych skupín (DYSANCHELY, HASH, GOD DEFAMER, DIE PROUD).
Peter: Tým motorom bol tuším gitarista Dodo. Keď odišiel z DYSANCHELY, začal sa nudiť a dlho veru netrvalo, kým si uvedomil, že tie bláznivé nápady v hlave musí nejako zmysluplne ventilovať a mal by ich počuť aj niekto iný, ako on sám A koho iného osloviť, ako overené indivíduá z nedávnej minulosti. Ako prvého ukecal bubeníka Joja, ktorý istý čas tiež pôsobil v DYSANCHELY (potom odišiel do Hash). Nasledoval basák Roman, v tom čase stále v DYSANCHELY a dokonca aj ja som mal svojich 5 minút slávy v DYSANCHELY za sebou ako záskok (ešte pred nástupom do GOD DEFAMER). No a DIE PROUD v tom celom figuruje tak, že práve tento spolok dal dokopy mňa s Romanom. V súčasnosti fungujeme paralelne s FAC aj v iných skupinách iba ja (GOD DEFAMER) a Jojo (HASH). Roman medzičasom, kvôli pracovnej vyťaženosti, taktiež opustil DYSANCHELY.
FISHARTCOLLECTION, čo to vlastne znamená a ako ste s k tomuto divnému názvu dostali?
Peter: O tom by mohol detailnejšie porozprávať asi Dodo, ale zhrnul by som to asi takto: „Mal som taký sen…“ Keď prišiel s touto myšlienkou a doladili sme detaily, uchytil sa okamžite. A prečo? Pretože si pod ním môžeš predstaviť absolútne hocičo. Pre nás ten názov predstavuje všetko, čo sa v našej hudbe odohráva a nedáva nám žiadne mantinely.
Vaša hudba je neuveriteľne pestrá, no ako základ je použitý „hardcore“, keď to môžem tak povedať. Prečo práve v týchto mantineloch a nie napríklad death metal alebo prog. rock?
Peter: Pretože sme si death metalu užili (alebo užívame) v iných kapelách a na progresívny rock sme strašidelne slabí hudobníci. My sme sa ani v skúšobni na začiatku nestretli s tým, že ideme hrať hardcore. Dokonca si myslím, že podaktorí hardcore fans by mohli mať s nami aj problém. Chceli sme hrať muziku, ktorá by bola iná – pestrá …tvrdá, nervná, živelná, pokiaľ možno aspoň trošku komplikovaná, občas aj melodická či náladová a hlavne, nechceli sme ju brať smrteľne vážne – chceli sme sa ňou baviť! Takže nám z toho vyšiel taký srandovný koktejl, v ktorom sú v určitom pomere primiešané všetky nám blízke hudobné zložky. No a ten (dajme tomu) hardcore nejako spĺňal potrebný základ, ktorý bol dostatočne energický a dalo sa na ňom ďalej stavať. Medzitým nám už náš kamarát a textár Ivan vymyslel novú škatuľku – freshmetal
Však od tohto základu sa posúvate na všemožné strany, nápady u vás priam prekypujú. Ako to máte poriešené s filtráciou nápadov? Kto ich najčastejšie nosí, kto má hlavné slovo a použijete každý, či sa už stalo, že ste si povedali, že toto už fakt nie?
Peter: Keďže všetko stojí a padá na gitare, hlavné nápady nosí gitarista Dodo. On už na skúšku príde s nejakými základnými rifmi alebo aj s kostrou celej skladby, ktorú na nás vybalí. My ostatní sa v tom po 15 sekundách samozrejme vždy stratíme, takže začíname pomaličky po pasážach a nabaľujeme bicie. Keď sa v tom už ako tak orientujeme a skritizujeme polku rifov, skúšame rôzne variácie sporných pasáží a pilujeme detaily. Máloktorá, resp. asi žiadna skladba vo finále neznie tak, ako na začiatku. Je to vskutku čarovný tvorivý proces. A či sme už nejaký nápad vyložene zavrhli? Tuším ani nie. Nespomínam si, že by niečo bolo až príliš alebo „mimo misu“. Ak sa aj niečo také vyskytlo, pretvorili sme to do použiteľnej podoby.
Peťo, tvoje hrdlo robí priam zázraky. Staráš sa oň nejako, máš nejaký rituál pred koncertom, či to vždy dávaš, ako príde?
Peter: Ďakujem veľmi pekne za uznanie, ale okrem bežného „rozškriekania“, rozhýbania mimických svalov a krátkych artikulačných cvičení si akurát ponaťahujem ešte stuhnuté kosti, pretože je teraz strečing „IN“ a nevyzeralo by dobre, kebyže ma počas toho bláznenia sekne v krížoch… to je celý môj rituál.
Pôsobíš aj v GOD DEFAMER. Ako to vyzerá tam? V akom štádiu je nový album? Zvládaš s prehľadom obdive kapely, nejde teraz jedna na úkor druhej?
Peter: V GD máme od začiatku roka konečne stabilnejšiu zostavu. Keďže dočasná výpomoc zo strany Kamila (HOLOTROPIC, NONPROLIFIC) a Kalmiho (DOOMAS, UNMOURNED) už bola neudržateľná, museli sme hľadať adekvátnu a plnohodnotnú náhradu. Obaja majú svoje prioritné aktivity a tie sa už len veľmi ťažko dali skĺbiť s aktivitami GD. Veľká vďaka patrí obom za ochotu a pomoc pri nahrávaní nového albumu, ako aj za živé vystúpenia. No a tými novými kolieskami v našom smrtiacom kolovrátku sú Martin „Sulfid“ Javorek (DIVERGENCE) a Janko „Johny“ Gáfrik (PEORTH). Snáď im ten entuziazmus vydrží čo najdlhšie. My sa z ich prítomnosti a schopností rozhodne tešíme. Čo sa týka nového albumu „Relics“, tak ten je už konečne nejaký čas kompletne hotový a čakáme, kým sa v našej domovskej stajni Gothoom Productions dostaneme v edičnom pláne na rad. Trvalo to síce o nejaký ten rôčik dlhšie, ako sme plánovali, ale dúfame, že to čakanie stálo (a ešte chvíľku bude) za to. Zvládnuť aktivity oboch kapiel sa mi zatiaľ ako-tak darí, aj keď sa občas vyskytne niečo, čo je na úkor toho druhého. Sú to však len drobnosti, ktoré sa dajú vždy vyriešiť, nič fatálne. A keďže sme mali v GD určitý čas útlm, mohol som sa koncertne viacej venovať podpore debutu FAC. S novým albumom GD sa to prirodzene zase otočí.
Vaše vystúpenia sú známe tým, že vám je pódium akési primalé a skončíte buď v dave alebo na stole či stoličke. Čo vás k tomu vedie? Zdá sa vám vaša hudba až taká energická a dravá? Čo vás núti nestáť na jednom mieste, kde to miestami dopadne, že vám nestačí ani celý klub?
Peter: Nám sa to nezdá, my sme o tom presvedčení. Ale dosť závisí aj od publika. Ak je odozva, ide to samozrejme ľahšie. K našej hudbe jednoducho patrí pohyb, s týmto zámerom bola stvorená. A kto to tak necíti, s najväčšou pravdepodobnosťou nebudeme jeho krvná skupina. No a keďže má poslucháč pri živom kontakte s nami asi problém všetko naraz vstrebať, musíme sa hýbať aspoň my. Chceme sa tým viac priblížiť ľuďom, zbaviť ich ostychu, zrušiť hranicu medzi nami a rozšíriť pódium na celú sálu. Čo sa týka mňa osobne, tak prvé koncerty s FAC som absolvoval v klasickom duchu (na pódiu), ale cítil som sa tam neuveriteľne stiesnene a obmedzene. Sám som bol z toho prekvapený, pretože dovtedy som s tým problém nemal a zrazu som mal dojem, že sa nedokážem uvoľniť ani pohnúť. Doslova klaustrofobické stavy! Tak som si povedal, toto nie. Keď chcem pretransformovať publiku maximum z našej hudby, nemôžem sa nijak obmedzovať. A tak nejako to asi cítia aj ostatní. Hlavne Dodo, ktorý mi vo väčšine prípadov (ak to dispozície priestoru dovolia) zdatne sekunduje.
Nedávno ste prijali aj pre živé vystúpenia harmonikára, môžeš nám ho predstaviť a povedať, prečo práve harmonika patrí k vašej hudobnej tvári a čo prináša pre vás?
Peter: Ide o nášho kamaráta Jakuba z blues rockovej kapely BEANS AND BULLETS, ktorý nám hosťoval aj na albume. Celý ten nápad s harmonikou sa zrodil úplne náhodou. Už počas nahrávania sa nám zdalo, že by bolo dobré to celé niečím okoreniť. Majco so svojou sólovou gitarou bol samozrejmosťou (keďže to celé nahrával aj produkoval), avšak niektoré pasáže si vyložene žiadali ešte niečo naviac. A keďže máme vo svojom okolí neuveriteľne šikovných ľudí, okrem Denisa, ktorý nám vypomohol s klávesmi, sme oslovili aj Jakuba. Pôvodne sme však chceli použiť trúbku, no nepodarilo sa nám zohnať žiadneho trúbkara. Tak trochu sme si tým ale zavarili, pretože tie skladby zrazu získali úplne nový rozmer a ich živé verzie sa nám potom zdali nie veľmi dostačujúce. Keď sme však začiatkom tohto roku absolvovali vystúpenie v nezávislom trnavskom undergroundovom rádiu Bunker (kde sme mimochodom nahrávali aj album) v kompletnej zostave aj s hosťami z CD, skrsla v nás myšlienka angažovať Jakuba aj na dlhšiu spoluprácu. Tej sa samozrejme Jakub nebránil a k našej veľkej radosti súhlasil. No a harmonika preto, pretože je to unikátny inštrument, ktorý sa do nášho country bordelu náramne hodí a prináša nám ďalšie možnosti, ako našu produkciu ozvláštniť a posunúť ďalej.
Čo sa skrýva za metaforou „In oil“ a celkovou textovou stránkou albumu?
Peter: Asi ťa sklamem, ale názov albumu nemá nejakú hlbšiu myšlienku. Obal mal spočiatku predstavovať konzervu, v ktorej sme mali byť namiesto rýb my a mali sme byť akože naložení v oleji (ryby – olej). Zostal iba názov. Ale tým, že nám náš kamarát a skvelý fotograf Miro ( https://miroslav-mosko.squarespace.com/ ), nafotil na album perfektné vodné fotky v čiernobielom prevedení, stále to tak môžeme chápať. Aj bez konzervy. Ak však pre niekoho ten náš „olej“ predstavuje audio formu úniku od každodenných starostí, budeme veľmi radi a potom to bude presne to, čo by sa za tým malo skrývať. Po textovej stránke sa na albume rozoberajú témy ako vnútorné stavy človeka, kopírovanie iných, jeseň, zahmlenie mysle, opica zo života, hľadanie, rozprávka od Andersena a vysvetľovať ich hlbšiu podstatu asi nemá zmysel. Názvy hovoria samy za seba a nech si v nich nájde každý to, čo potrebuje. Náš dvorný textár Ivan, ktorého som už spomínal, si dal záležať. Možno by som si dovolil bližšie osvetliť pozadie skladby „Best Solutions“ videom, ktoré viedlo k jej vzniku. Link na video TU!
Album ste si vydali na vlastné náklady. Nemal o vás nikto záujem, či ste boli od začiatku rozhodnutí vydať si to sami a vyhnúť sa tak diktatúre nejakého labelu?
Peter: V podstate sme nikoho ani veľmi neoslovovali. Vlastne hej, ale to bolo iba v rámci reklamy a sponzoringu. Neboli sme si istí, či by to malo význam. Aký konkrétny label by to mohlo osloviť. A hlavne, chceli sme si obal riešiť po svojom a stlačiť predajnú cenu čo najnižšie. Žiadne veľké plastové krabičky, ale decentný papierový obal, aj keď toho vydrží pomenej. Už pekných pár rokov nie je problém vydať si CD na vlastné triko. Výrobné náklady na jeden kus sú pri väčšom počte úplne smiešne a máš absolútnu kontrolu nad celým množstvom. Akurát v propagačných aktivitách okolo skupiny a albumu by som videl nejakú pridanú hodnotu vydavateľa, pretože by mohol mať silnejšie reklamné a distribučné kanály.
Na konci albumu ste zaradili dosť odvážny, síce vo vašom prípade až také odvážne to nie je, cover “Poison“ od Nicole Scherzinger s pozmeneným názvom „Poisonous Nicole“. Komu to napadlo a prečo padol výber na tento populárny fenomén?
Peter: Tak táto skladba je jediný pozostatok z nášho zábavného projektu „Touch My Tralala“, s ktorým sme voľakedy chceli paralelne vystupovať v rámci koncertov FAC. Repertoár mal byť zameraný na prevzaté skladby ženských popových interpretov, ktoré svojho času lámali rebríčky hitparád, majú rockový potenciál a musí ich jednoducho poznať každý. Okrem Nicole sme mali v hľadáčiku ešte také skvosty ako Pink či Britney Spears. Uvidíme, možno sa k tomu ešte vrátime. Zatiaľ musí stačiť Nicole ako bonus na CD.
Nedávno ste sa zúčastnili na súťaži WACKEN METAL BATTLE, kde ste skončili celkovo na druhom mieste. Čo ste od tejto súťaže očakávali? Splnila aspoň trochu svoje poslanie, resp. aké skúsenosti z nej odnášate?
Peter: Do súťaže sme šli s absolútne minimálnymi očakávaniami a dokonca aj tieto sa rozplynuli hneď, ako sme zistili, že si naživo ani nevrzneme. Keďže sme skončili pred bránami semifinále ako náhradníci. Takže sme celú súťaž pustili z hlavy a život išiel ďalej. Prišlo však prekvapko č. 1, keď postupujúca kapela MANDRAGORA svoju účasť nakoniec odriekla a my sme mohli do Bratislavy vycestovať ako náhradníci. Už väčšie prekvapko (č. 2) bolo, keď sme toto semifinálové kolo vyhrali a postúpili do finále v Banskej Bystrici. To sa už začali vynárať aj prvé odvážnejšie myšlienky a spustil sa letmý prieskum možností rodinných priepustok. Zo škaredej žaby sa nakoniec princ nestal (aka prekvapko č. 3) a my sme radi, že sme si mohli zahrať v Novej Bani na 5. ročníku perfektného rodinného festivalu Gothoom Open Air. Aj keď… Wacken je Wacken, samozrejme. A skúsenosti, ktoré si odnášame, sú tie, že treba skúsiť všetko, motyky strieľajú a thrash metal víťazí!!!
Tesne to vyhrali pred vami mladíci ANSTRATUS, čo si myslíte, prečo dala porota prednosť práve im pred vami?
Peter: Pretože sú mladší a krajší, to je jasné! S gitaristom po 40ke sa už súťaže nevyhrávajú. Ale nie, robím si srandu, samozrejme. Náš Dodo je večný mladík a tú jeho energiu by mu mohol závidieť hocktorý teenager, tak snáď sa neurazí. Predpokladám, že pre ich schopnosti, na svoj vek hrajú perfektne. A asi aj ich hudobné zameranie zohralo svoju úlohu. Takže pre bežného metalového fanúšika bude viac stráviteľnejšia overená klasika ako šialená mixtúra kadečoho a fúkacej harmoniky Ale predsa len mohli byť porotcovia trochu odvážnejší vo svojom rozhodovaní.
Aké máte plány do budúcnosti? Hrať a hrať, či už sa venujete aj nejakým novým veciam?
Peter: Hrať by sme mohli stále, ale niečo rozsiahlejšie plánujeme až najskôr na jeseň. Keď sa ľudia vrátia z dovoleniek, brigád a festivalov. To však ešte treba doladiť, takže nebudem predbiehať. Na čo sa však hlavne chceme sústrediť, je nové EP. To by sme chceli zrealizovať do konca roka. Keď pôjde všetko tak hladko ako doteraz, možno sa zavrieme do štúdia už v septembri. Z nových skladieb máme skutočne dobrý pocit, takže držte palce, nech to všetko dobre dopadne.
Ďakujem pekne za tvoj čas, prajem veľa úspechov s kapelami, chceš niečo dodať na záver?
Ďakujem za priestor a podporu. Všetko dobré, nech sa darí a veľa kvalitnej hudby. Vidíme sa na nejakom super koncerte …možno aj našom
Autor: Lukáš „Bukáčo“ Polák
