Report – An Evening With DREAM THEATER – 25. júl 2014, BRATISLAVA, Aegon Arena NTC

Zverejnené v aug 2, 2014

Tento rok malo v slovenských lúkach, lesoch i hájoch koncertnú premiéru hneď niekoľko špecifických svetových rock/metalových kapiel. A to je aj prípad dnešného hosťa. DREAM THEATER – najväčšia a najvplyvnejšia progressive metalová kapela modernej doby; áno, sú tu po 1.- krát! Organizačné šumy od usporiadateľskej agentúry Octopus Promotion, ktorej úprimne ďakujeme, hlásali niekoľko špecifík, hlavne teda otvorenú strechu Aegon Areny NTC, (kde sa mal celý event odohrať), a plnohodnotný 3-hodinový set. Je piatok 25. 07. 2014 a ja, po vyzdvihnutí akreditácie a letmom pohľade na fotky Dominiky Cibulkovej a spol., vchádzam do haly bratislavského NTC-čka. Práve včas, intro sa totiž spustilo už cca 1-2 minúty pred 19:00! Pódium je zatiaľ zahalené gigantickou plachtou, tá však po chvíli padá a hľa, je to naozaj pravda. DT prišli, sú tu a show sa môže začať! Páni to v rámci turné „Along For The Ride“ odpálili piesňou „The Enemy Inside“ z aktuálneho eponymného albumu. Na stejdži sa všetko zdá byť v poriadku, až na ten zvuk… Nezocelený, nečistý a so zanikajúcim vokálom. Je to ale úžasné vidieť veľmajstrov v tak tesnej blízkosti. John Petrucci už od úvodu strúha sóla ako z inej planéty; čo poznám skladby dnes predvedené, nezaznamenal som uňho prakticky žiadnu chybu. A to tento bradatý sympaťák stíha ešte hádzať do publika milé, úsmevné grimasy. Naproti tomu basák John Myung, ten sa za celý koncert usmial asi 1- krát, aj to nepatrne, jeho hra je ale rovnako precízna, jeho look už 25 rokov rovnaký, no veď ktovie prečo. Mnoho priestoru dostal aj Jordan Rudess, vekovo najstarší zo zostavy. Či už v úvode „Trial Of Tears“, kde takpovediac zapršalo, alebo v rámci celej „Space-Dye Vest“. Okrem toho tiež množstvo sól, pár krát aj na bezdrôtovom prenosnom klavíri à la Michal David, a k tomu si dovolím tvrdiť, že tento pán nás obdaril najsrdečnejším úsmevom z celej kapely. Personálne najmladší člen kvinteta, Mike Mangini za hradbou bicích, si zas svoje sólo strihol počas inštrumentálneho tracku „Enigma Machine“. Celkovo vynikajúca hra – DT si za Mike Portnoya vybrali správnu náhradu. A čo James LaBrie, pán frontman? Bezpochyby zvláštna persona, tento 51-ročný Kanaďan. Toľko kritických hlasov sa už znieslo na jeho hlavu a tak umne sa vždy dokáže obhájiť…! Dnes, rovnako ako 2,5 roka dozadu vo Viedni, nebolo treba, podal totiž výborný, oduševnený výkon a vládal ísť na (takmer) plné obrátky až do konca. Je pravda, že skrz dlhé inštrumentálne pasáže mal dosť času na oddych, ale on si ho zaslúži. Komunikácia s publikom na 100% úrovni, hneď v 1. príhovore prejavil radosť nad ich 1. príchodom na Slovensko, slovami: „We’ve finally made it!“, pochválil krásu nášho hlavného mesta a sľúbil, že na návrat...