Recenzia – MONUMENTS – „The Amanuesis“ (Century Media, 2014)

monumentsDvojročnú kvótu si plnia aj djenteri MONUMENTS a tak po veľmi podarenej prvotine „Gnosis“ prichádza táto britská pätica s novinkou nazvanou „The Amanuesis“. Názov albumu má korene v starovekom Ríme a označuje otroka, ktorý je priamo k dispozícii svojmu pánovi, pričom v prítomnosti sa tento výraz používa na označenie osoby najatej na to, aby iba písala to čo jej nadriadený diktuje. Že by sa nám snažili MONUMENTS naznačiť, že ich vydavateľstvo do niečoho núti? Alebo že by sa stali otrokmi dnes už tak otravného djent-stereotypu djun djun duuuuh?

Počas dvoj ročného propagovania prvotiny a prípravy pokračovania ich diskografie sa MONUMENTS stretli s niečim, čím trpia aj ich kolegovia z TESSERACT a to zdá sa odpudzovaním už zabehaných vokalistov. Nebolo teda prekvapením, že sme sa už dávnejšie dozvedeli, že rady MONUMENTS opustil Matt Rose, ktorý aspoň mne na prvotine vyhovoval. Oplakávať túto stratu som však nestihol, pretože ho nahradil vynikajúci Chris Baretto, ktorý si naše srdcia získal v extrémne progresívnych EVER FORTHRIGHT a pre pamätníkov je známy ako predchádzajúci spevák hviezdnych PERIPHERY. Svet je proste malý. Ako veľký fanúšik gitarovej a skladateľskej práce gitaristu Johna Browna boli moje očakávanie vysoké, aj keď je zjavné, že djent sa v poslednej dobe tak trocha nehýbe nikam.

Od úvodnej už dávnejšie zverejnenej „I, The Creator“ som sa však usmieval a v podstate po dĺžku celého albumu ostala moja tvár práve v tomto tvare. Dôvody sa pokúsim čo najstručnejšie zhrnúť. V prvom rade sa MONUMENTS na „The Amanuesis“ zvukovo pohli do veľmi príjemných vôd a na rozdiel od „Gnosis“ je zvuk oveľa krajší a menej sterilný a evokuje vynikajúcich FELLSILENT. Ďalej treba vyzdvihnúť výborné využitie leadových gitár, ktoré mali v minulosti aspoň podľa mojej mienky oveľa menší priestor a väčšinou hrali druhé husle, pričom viac dominovali akustickejšie delayové alebo reverbové leady. Tých sme sa ani tu nezbavili, ale netrieskajte dlaň o čelo, je ich menej a originalita ich nestihla obísť. Také výrazne a vyložene záživné leady, aké sa nachádzajú v skladbách „Horcrux“ alebo v „Jinn“, či v „Alchemist“ dávajú hudbe MONUMENTS úplne nový rozmer a pomáhajú ich odlíšiť od tony djentových kapiel, ktoré sa za posledné roky vyrojili.

Hádam najvýraznejším prvkom je však tentokrát v hudbe MONUMENTS práve pekelne nádherný a jacksonovsky skočný vokál Chrisa Baretta. A s tým Jacksnom ani nežartujem, vypočujte si napríklad skladbu „Garden of Sankhara“ a ak Vám Barettov vokál nepripomenie práve vyššie spomínanú legendu popu, tak potom beda Vám. Nehovoriac o tom, že je to práve Barettov vokál, čo zachraňuje aj tie slabšie momenty albumu.

Nie je všetko zlato, čo Brown a spol. vylúdia a tak sa na „Amanuesis“ nájde niekoľko riffov, ktoré ten povestný stred netrafili a evokujú práve vyššie spomenutú tonu kapiel, avšak tieto našťastie väčšinou zachráni práve Baretto. Napríklad skladba „Atlas“ je až príliš okatou napodobeninou štýlu, ktorý hrajú PERIPHERY a ak by som nevedel, že počúvam MONUMENTS, tak by som ani nepochyboval o tom, že ide o skladbu, ktorú napísal Misha Mansoor ešte niekedy v minulosti pod umeleckým one-man projektom BULB, a tu nanešťastie nepomáha ani Barettov vokál, pretože sme ho už práve v tom období počuli v Mansoorových skladbách.

Pozitívne momenty však prekonávajú tie negatívne alebo nudné a MONUMENTS sa podarilo dokázať aspoň mne, že ešte stále sú relevantní pre dianie na extrémnej progresívnej scéne. „Amanuesis“ obsahuje podľa môjho názoru možno troška menej rôznych nálad, ako by som si prial, avšak keďže ide o koncepčný album, nepôsobí to tak rušivo a dokážem si ho užiť aj napriek malej škále farieb, ktorými hrá. Názov albumu tak našťastie neprejavuje umeleckú vyčerpanosť, ale naopak chuť interpretovať dielo čo najatraktívnejšie (v tomto prípade je týmto konceptom známa kniha „Atlas Mrakov“ od Davida Mitchella). V konečnom dôsledku považujem „Amanuesis“ za vysoko nadpriemerný album, dúfam však, že sa kapela v budúcnosti vydá cestou ďalšieho experimentovania, pretože to, ktoré sa tentokrát odohralo na poli vokálov by mohlo prospieť aj ostatným nástrojom. I am looking at you, Swan & Malyan! Inak je „The Amanuesis“ dokonca podľa mojej mienky o niečo lepšie umelecké dielo ako sfilmovaná verzia tejto knihy, ale o tom možno až nabudúce.

Hodnotenie: 8/10
Recenzia: Sarkast

Track List:
1. I, The Creator
2. Origin Of Escape
3. Atlas
4. Horcrux
5. Garden Of Sankhara
6. The Alchemist
7. Quasimodo
8. Saga City
9. Jinn
10. I, The Destroyer
11. Samsara

Line Up:
John Brown – Gitary
Olly Steele – Gitary
Mike Malyan – Bicie
Adam Swan – Basa
Chris Baretto – Vokály

Autor: admin

Zdieľaj