Report – OPEN FEST I. (Meredith, Príjemná spoločnosť, Ravenclaw, Tristana, Freedom Call, Stratovarius) – 31.5.2014, Amfiteáter Košice
Na posledný deň mesiaca máj si pre fanúšikov energickej melodickej muziky mesto Košice pripravilo naozaj netradične pojatú akciu v rozľahlom amfiteátri, ktorej priebeh síce jemne narušilo naozaj zákerné počasie a trochu chaotický žetónový systém pri stánkoch s občerstvením, nuž ale musím konštatovať, že som sa zabavil náramne a to som pôvodne váhal, či sa vôbec zúčastniť. Musím ale pochváliť šikovnú organizáciu a vyzdvihnúť hlavne zvukárov, ktorí každej zo šiestich vystupujúcich kapiel vyčarovali čistý a rezavý zvuk, tak ako sa na správny rockec patrí. Na miesto sme s priateľmi dorazili priamo na štvrtú hodinu, kedy už mala na pódium nastúpiť prvá kapela, pred vstupom do areálu ale ešte čakala menšia fronta, ktorú ešte nepúšťali dovnútra, takže sme vedeli, že časovo sa celá akcia zjavne pretiahne. Na hlavy nám v tom čase začínali padať prvé malé kvapky dažďa, čomu som ja osobne nevenoval pozornosť, pretože som si nemyslel, že by sa mohol spustiť lejak, akého sme sa na mieste dočkali neskôr. Po menších peripetiách so spomínaným občerstvením sme sa pohli do kolosálnej kruhovej oblasti plnej umelých stoličiek, ihneď ma však prekvapilo, že miest na státie vpredu sa prítomní diváci a poslucháči na tomto podujatí nedočkali. Vlastne na to ani nebol priestor, keďže pred pódiom by sa nenatlačila možno ani stovka headbangerov. Ten vyplnil zeleným kobercom potiahnutý a pekne rozľahlý výbeh, ktorý muzikantom dovolil poriadne sa predviesť pred divákmi a užiť si aj priamy kontakt s nimi. Takže sme to neskôr riešili postávaním nad našimi sedadlami a na schodových uličkách pomedzi.
Keď na pódium vtrhla domáca metalcoreová nádej MEREDITH, ešte sme si spokojne sedeli a podupkávali do rytmu razantnej, ale stále melodickej muzičky, z ktorej bolo cítiť potrebnú vášeň a mladícky zápal. Nebyť prítomnosti kapely STRATOVARIUS a speváka Tima Kotipelta, ktorého už oddávna fanúšičky zbožňujú, štatút sexsymbolu festivalu pre ženskú časť osadenstva by asi najskôr „schytal“ spevák Diego, z ktorého charisma len tak sršala a myslím si, že keby sa akcia odohrávala v lete pri štyridsiatich stupňoch, asi by na pódium lietalo množstvo spodného prádla. Taktiež si dosýta užil aj voľný výbeh. Takisto musím pochváliť aj dobre zvládnutý vokál a pár humorných vychytávok, najmä herecky podaný gag so svedomím s hosťujúcim hlasom hlavnej moderátorky a organizátorky Libušy Říhovej, ktorá na festivale oslavovala narodeniny. MEREDITH odohrali živelný set s piesňami z demáča Calm Before The Storm „Scream Your Name“ alebo „Awaken“, ku ktorým pribudli aj novinky z pripravovaného EP „Blood Diamond Scars“, napríklad „Flash Of Death“ alebo „Ready To Die“. Pre mladú generáciu metalistov viac než sľubná nádej.
Po divokej smršti a krátkej pauze s pivnou súťažou sa na svoj set začala pripravovať taktiež domáca punková legenda PRÍJEMNÁ SPOLOČNOSŤ, o ktorej som si myslel, že ju vôbec nepoznám, po odohraní niektorých piesní ako „Chrípka“ alebo „Cirhóza pečene“ mi ale došlo, že texty sú mi povedomé, takže v mladosti som ich hudbu zrejme niekde musel zachytiť. Drevný sedemdesiatkový punk až od podlahy, zábavné texty a radosť z hrania, tak by sa dalo charakterizovať vystúpenie tejto trojice. Zaujala ma pri ňom partia náramne sa baviacich ľudí naľavo od nás, ktorí poznali ich texty naspamäť a patrične si na nich zahulákali. Nebol som si ale istý, či kapela z tejto škatuľky zapadala do celkovej koncepcie prvého ročníka.
Ďalšia pauza a ďalšia súťaž, no a mohlo sa ísť opäť pritvrdiť. Posledná z košickej trojice zúčastnených kapiel, powermetalisti RAVENCLAW, nám na Open Fest I. prišli predstaviť nový singel „Today“, ktorý bol predávaný sympatickými dievčinami za symbolickú cenu jedného eura, a mám pocit, že sa ho predalo dosť, takže tento marketingový ťah sa vydaril na jednotku. Kapela opäť raz potvrdila svoj štatút a rozohnila zväčšujúce sa publikum parádnymi songami ako „Black Eyed Death“, „Eyes Of The Damned“ alebo „Duality“, takisto došlo aj na spomínaný singel „Today“, ktorý naznačil, že kapela sa pomaly, ale isto odkláňa od pôvodného speedmetalového zvuku. Nadobudnuté skúsenosti z koncertov so svetovejšími menami demonštrujú mierou vrchovatou. Spevák Maťo bol vo vynikajúcej forme (nechýbali jeho klasické tanečky so zaviazanou šatkou na ruke), zraky prítomných mužov priťahovala zvodná basgitaristka Tonka a hlasivky nám tradične rozospievaval usmievajúci sa klávesák Gabi, čo ale samozrejme vôbec nemyslím zle. Máme byť na čo hrdí, som si istý, že túto kapelu to najlepšie ešte len čaká.
Z podobného metalového súdka pochádzajú aj TRISTANA z Považskej Bystrice, nastupujúci krátko po RAVENCLAW. Hneď pri prvej piesni (ktorej názov som si bohužiaľ nezapamätal) som ale zažil poslucháčsky šok, keďže som očakával niečo v tradičnom duchu hard ´n heavy, namiesto toho na nás ale štvorica vybalila riadne nadupanú zvukovú kulisu, z ktorej som dokonca cítil KORN a snáď aj závan post-grungeových kapiel. Vokalista Peter Wilsen taktiež prekvapil novými hlasovými technikami, došlo aj na growling a všeobecne hlasovo zdrsnel, čo malo svoje pozitíva. Neviem z akého dôvodu chalani nechali donedávna využívané klávesy doma, takéto surové podanie ich tvorby mi ale vážne sedelo a ak sa nové kompozície budú niesť v takomto duchu, je sa na čo tešiť. Zo skladieb by som vyzdvihol hlavne našľapanú klipovku „Friday 13th“, tej nový zvukový háv sedel náramne. Skvelý posledný predjazd pred dvoma hlavnými hviezdami zo zahraničia.
Happy metal je štýl, ktorý nijaká z power/speedových akvizícií na scéne necharakterizuje lepšie ako nemeckí ultramelodici FREEDOM CALL. Na túto kapelu som sa tešil hlavne kvôli faktu, že naživo som ich ešte neuzrel a to mám pár ich starších albumov napočúvaných až až. Počas ich vystúpenia už začalo naozaj liať a myslel som si, že celý setlist v dave nevydržím, akonáhle ale došlo na hitovky typu „Farewell“ alebo „Warriors Of Light“, zabudol som na všetko okolo a spieval si chytľavé zborové refrény spolu s vysmiatymi a dobre naladenými muzikantmi. Z frontmana Chrisa Baya len tak sršala pozitivita, ihneď si nás s jeho bandou získali a my sme sa im odvďačovali radostným skandovaním. Hralo sa pár vecí z novinky Beyond, napríklad hneď na začiatok „Union Of The Strong“, ľudia sa ale najviac tešili na skladby z dôb, kedy vo FREEDOM CALL účinkoval dnes už ex-bubeník GAMMA RAY Daniel Zimmermann, takže sa najviac bavilo na veselosti ako „Hero Nation“, „The Quest“, „We Are One“ a obligátnu „Freedom Call“, kde sa mi už hlasivky napínali na maximum. Vrátiť sa k takejto muzike aspoň na tých pár hodín bolo viac než príjemné a diváci spolu so mnou odmenili výkon chalanov vrúcnym potleskom.
No a po nejakých tých dvadsiatich minútach čakania za búrlivého skandovania publika a tónov symfonického intra vtrhla na pódium fínska legenda STRATOVARIUS s piesňou, akú som na úvod rozhodne nečakal. „Speed Of Light“ už len názvom dáva vedieť, že sa jedná o nadzvukovú paľbu s rachotiacimi dvojkopákmi, kto ale tento skvost pozná, vie, že bez headbangu sa to nezaobíde. V daždi to mne osobne s mojou kučeravou hrivou aj celkom išlo. Timo Kotipelto už od začiatku spieval ako o život a hlavne pohľady fanúšičiek si prišli na svoje (citujem kamarátku: “Ach, tie jeho modré oči…“). Z pôvodnej zostavy v kapele zotrval už len klávesák Jens Johannson, ostatné trio mlaďasov sa ale vôbec nenechalo zahanbiť a hralo ako o život, hlavne najčerstvejšia posila a bubenícky nástupca Jörga Michaela Rolf Pilve. Straťáci nám prišli predstaviť novinku Nemesis, z ktorej odohrali tri skladby „Under Flaming Skies“, „Dragons“ a „Unbreakable“ (nepotešila ma absencia vynikajúcej „Halcyon Days“), tak ako pri FREEDOM CALL ale dav očakával tie najväčšie pecky. Okrem novšej „Deep Unknown“ tak kapela stavila už len na osvedčené hity s jedinou menšou výnimkou v podobe prekvapenia pre všetkých, starinky „We Hold The Key“. Potom sa už len veselilo a vyspevovalo. „Eagleheart“, „Paradise“, klávesovým preludom uvádzaná „Black Diamond“, krásne srdcervúce balady „Coming Home“ a „Forever“, no kto by odolal takejto nádielke speedmetalových evergreenov? To som ale ešte nespomenul prídavok. Pred spomínanou „Forever“ sa z reprákov spustila známa uhrančivá melódia spievaná dievčenským hlasom, pri ktorej istotne nielen mne naskočili zimomriavky. Na mne osobne zotrvali počas celej skladby. Áno, hralo sa aj „Destiny“, pre mňa asi najgeniálnejšia skladba v histórii STRATOVARIUS. Tie pocity sú nepopísateľné, zažiť túto vec naživo bol vždy môj tajný sen. Už len kvôli takémuto zážitku sa oplatilo prísť. Na konci naše hlasivky ešte potrápila spevná „Hunting High And Low“, pri ktorej na nás kapelníci nešetrili slová chvály. Zaujímavé bolo zistenie, že po závere čerovného setu som sa prichytil pri tom, že som skoro hodinu a pol nevnímal hustý dážď padajúci na mňa.
Tak, a išlo sa domov. Prvý ročník tohto festivalu sa organizátorom vydaril aj napriek trochu nevďačnému výberu lokácie a všetkým negatívnym aspektom spojeným napríklad s dosť nelahodným pivom (vec názoru a chuti) a hlavne tým zákerným dažďom. Každopádne si to tých cca. 2000 prítomných užilo do sýtosti a určite prevyšuje spokojnosť. Onedlho má dôjsť aj na jeho druhý ročník, kde má byť hlavnou hviezdou Braňo Mojsej, neviem prečo mám ale pocit, že sa jedná o trochu nevkusný zlý vtip. Ja budem očakávať oveľa zvučnejšie mená, takže dúfam, že aj nabudúce.
Autor: Peter „Smeťo“ Smerek
Fotky: Štefan Gunda, Matúš Orkuty a Monika Štarková
