Existuje nepreberné množstvo kapiel, ktoré ja, aj vy dokážeme bezbreho obdivovať a máme doma plné poličky ich albumov. A určite sa právom honosia prívlastkom kultové. Potom je tu však kategória kapiel, ktoré si svoj kultový status získali trochu inou cestou. Kapely, ktoré udreli takou silou do kovadliny hudobného sveta, že na to úplne stačil jeden pokus. To, prečo nepokračovali ďalej a nesnažili sa vyťažiť z bane svojej vlastnej kreativity viac diamantov, tak na to existuje množstvo vysvetlení. Niektoré kapely sa rozpadli, niektoré iba premenovali, niektoré obchádzajú svet dookola do dnešných dní s tým istým setlistom a vyzerajú spokojne. Niektoré kapely si možno uvedomili, že silu svojho debutu už neprekonajú a tak necítili potrebu pokračovať v nahrávaní ďalších albumov (stačí si spomenúť na zopár príkladov kapiel, ktoré po svojom silnom debute a následnom rozpade, prišli o niekoľko rokov s comebackom sprevádzaným novým albumom a zlomilo im to krk…). A pretože mám rád svoje introvertné chvíľky, ktoré vypĺňa hrabanie sa v archívoch, tak som tam opäť zalovil a vytiahol niekoľko (pri niektorých platí už aj možno zabudnutých) titulov.
Carnage – Dark Recollections (1990)
Rok 1988. Pre metal (a pre jeho extrémnejšiu odnož to platí dvojnásobne) bol koniec osemdesiatych rokov doslova žatvou výborných nahrávok. My si to zamierime do Škandinávie, kde už začínal prebublávať neskorší pojem zvaný švédsky death metal. Medzi prvými bola kapela menom Carnage. Práve v tomto roku boli založení (ešte pod pôvodným názvom Global Carnage) a aj keď sa ku Carnage pridáva taký ten prívlastok, že je to taký pred-Dismember, tak členovia Dismember sem zapadli až o chvíľu neskôr. Ešte pred ich príchodom tu figurovali dve iné a celkom známe persóny, ktoré majú tiež prsty v iných znamenitých kapelách. Na oboch demách spieval totižto Johan Liiva (ex-Arch Enemy, Hearse…) a niekde sa tam mihol aj Michael Nicklasson (ex-Dark Tranquility, Luciferion…). Každopádne, v roku 1989 sa raní Dismember dočasne rozpadli a tak sa ako magnetom pritiahli ku Carnage. Fred Estby tam už nabubnoval druhé demo a pred nahrávaním debutu dorazil ešte David Blomqvist. Títo dvaja teda doplnili zostavu v ktorej figuroval zakladateľ Michael Amott (Arch Enemy, ex-Carcass…) a taký večný smoliar švédskej scény, Johnny Dordevic, ktorý je síce vedený ako basák, avšak na debute nahral basu Amott (podobnú situáciu si zopakoval o niečo neskôr, keď bol spevákom Entombed, ale vokály na Clandestine naspieval Nicke Andersson). No, ale čo s postom speváka? Liiva už v kapele nebol a tak sa za mikrofónom objavil istý Matti Kärki, ktorý v tom čase ešte nebol spevákom Dismember, ale jeho hlas už zdobil demá General Surgery, Carbonized a Therion. Pod taktovkou týchto neskorších legiend scény vznikol album, ktorý aj po 35 rokoch pôsobí pomerne sviežim dojmom. Keď sa na to človek pozrie, tak by tento album v podstate mohol byť splitkom Carnage a Dismember. Niekoľko skladieb je tu z druhého dema Carnage a zopár skladieb sa sem vrhlo z demo nahrávok ranných Dismember. Dark Recollections položil teda určité základy na ktorých sa ďalej veselo stavalo.
https://www.youtube.com/watch?v=41eFRyDdFd4
Demilich – Nespithe (1993)
V mrazivom objatí severského zápalu pre extrémnu hudbu zostaneme aj v ďalšom odseku. Tri roky po Dark Recollections od Carnage vznikol vedľa vo Fínsku ďalší kultový album. Stála za ním kapela Demilich a album sa volal Nespithe. Ak si vedľa seba postavíte švédsku a fínsku školu death metalu, tak už na prvé počutie tam musíte počuť zásadné rozdiely. Tak ako si Švédsko vybudovalo svoj charakteristický zvuk na základe čarovnej krabičky Boss HM2, tak fínske kapely sú v podstate originál každá jedna. A Demilich sa pasujú do takej role praotcov tohto rodu. Zrejme nie som jediný, kto si k albumu Nespithe musel nejaký čas hľadať cestu. Samotná hudba je fajn, ale so spevom Anttiho Bomana som sa nejako nevedel stotožniť. Až to proste jedného dňa tak nejako docvaklo. Ako keď si balíte kufor s vecami na cestu a ani za boha vám to nejde zavrieť. Zrazu zatlačíte a ozve sa to vytúžené kliknutie a vy tie prkotiny konečne zavriete. Nejako takto to bolo v prenesenom zmysle práve s týmto albumom. Určite tomuto faktu nahralo aj to, že som Demilich videl naživo v roku 2019 na festivale Symbolic v Česku. Síce som tam mal namierené skôr kvôli iným kapelám, aj keď som Demilich samozrejme rešpektoval, ale ich koncert ma skolil ako kamión s opitým vodičom vyplašenú srnku na nočnej ceste. Tento zážitok by som si určite rád zopakoval… No nič. Je ale zaujímavé, že Demilich mali dosť veľký vplyv na pomerne značné množstvo kapiel, takého toho nahnilého death metalu, ktorý pár rokov dozadu vykukol spoza brán cintorínov (áno, dánska scéna, pozerám vašim smerom).
https://www.youtube.com/watch?v=uGU9M5rTX_I&t=1587s
Dissect – Swallow Swouming Mass (1993)
Holandský death metal to nie je iba Pestilence, Asphyx, Gorefest, Sinister, Severe Torture… Niekde bokom od tejto elity (tým nechcem nasledujúcu kapelu nejako očierňovať) stoja Dissect. Dissect miešali scénou v zlatom období, teda zhruba niekde do polovice deväťdesiatych rokov (možno trošku dlhšie). V roku 1997 sa rozpadli a ak nerátame nejaký chvíľkový návrat, tak sa kapelu podarilo oživiť až v roku 2023. Tridsať rokov pred ich návratom na scénu nahrali svoj debut (a doteraz stále aj derniéru) Swallow Swouming Mass. Death metal, ktorý predviedli na tomto albume, by sme mohli opísať nejako ako kombináciu drtivých Avulsed v ich najsilnejšom období, ale zároveň pričmudnutý nejakým záhrobím ála Autopsy. Takže proste všetko, čo od daného štýlu fanúšik očakáva. Krv, hnis, zombie, smrť a kanonáda smrtiaceho hluku. Prečo sa kapela v roku 1997 rozpadla? Ťažko povedať. Rozhodne na tom mal podiel štýlový zvrat, ktorý po takom drviacom materiáli akým Swallow Swouming Mass bezpochyby bol, Dissect predviedli na EP Fragments. Tam z toho, čo ich skôr zdobilo veľa nezostalo a kapela silne experimentovala, čo zrejme viedlo k napätiu medzi členmi a fanúšikovia zrejme hľadanie nových ciest veľmi nepobrali…
https://www.youtube.com/watch?v=tCZAWr2EvZ8&t=1951s
Exorcist – Nightmare Theatre (1986)
No, tak Exorcist neviem, či sa dajú pokladať za regulérnu kapelu. Asi skôr nie. Vec sa má tak, že album Nightmare Theatre nahrali členovia, či bývalí členovia Virgin Steele, teda David DeFeies, Edward Pursino a Joe O´Reilly. Túto trojicu doplnil Mark Edwards. Všetci štyria používali prezývky – Damien Rath, Marc Dorian, Jamie Locke a Geoff Fontaine. Prečo to takto zložito vznikalo? No, jednoducho preto, že kanadské vydavateľstvo Cobra Records (neskôr pod nimi vychádzali albumy Agent Steel, Exciter, Nuclear Assault, Coroner, Celtic Frost…) potrebovalo rozšíriť svoje portfólio. A Exorcist neboli jedinou takouto „kapelou“. Boli tu aj mená ako Original Sin, či Piledriver. Táto z dnešného pohľadu zvláštna taktika však nič neuberá na prívlastku kultový, ktorý sa pripisuje k tomuto albumu. Ako ste si (už neraz) mohli všimnúť, tak pri pohľade vyššie, ale aj nižšie, tak to bude viac-menej záležitosť death metalu (resp. extrémnych štýlov ako takých). Exorcist hrali hosť divoký speed metal (čo sa v podstate dá dobovou optikou radiť k extrému). Niečo také ako taká zmes Exciter, Razor, Nasty Savage, s nádychom Kinga Diamonda/Mercyful Fate, kvôli takému hororovému odéru, ktorý okolo tohto albumu jednoducho plynie. Dovolím si otvoriť ešte také malé osobné nostalgické okienko, pretože tento album, resp. obal k nemu, sa mi tak nejako zavŕtal do podvedomia, keď ho kedysi dávno dávali na posluch nejakému hudobníkovi v časopise Spark v rubrike Ušní prúplach. Keď sa mi o niekoľko rokov dostal tento album do rúk, tak som si len povedal: „Hmmm, tak to by šlo.“
https://www.youtube.com/watch?v=A9FRVli4YDU
Funebre – Children of the Scorn (1991)
„Cestu znám a neměním směr, dojdu k řece plný ryb až tam na sever…“ Nechal som sa trochu uniesť, ale opäť nás to zaviedlo na sever do Škandinávie. A skočíme do Fínska ku kolegom Demilich, kapele Funebre. Funebre spolu s kapelami ako Abhorrence, Convulse, Demigod, či už spomínanými Demilich, klepkali kladivkami na základný kameň fínskej podoby death metalu a vystavali katedrálu tejto vetvy žánru v akej k nám prehovára do dnešných dní. Čiže zachmúrený, na atmosféru tlačený, hrubozrnný zvukový teror, ktorý človeka dokáže svojou intenzitou zadupať do zeme. Už prvé demo Cranial Torment (1989) dávalo najavo, že sa rodí niečo pomerne dosť zaujímavé. Ale aj tak to bola iba taká predzvesť toho, čo malo prísť o dva roky neskôr. Children of the Scorn síce neoplýva nejakou skvelou produkciou, ale tá špinavosť, ktorá z nahrávky sála, dokáže aj po vyše tridsiatich rokoch neskutočne uhranúť. Škoda, že sa kapela vlastne hneď po vydaní debutu rozpadla kvôli interným nezhodám medzi členmi. Ale tak to už jednoducho niekedy chodí.
https://www.youtube.com/watch?v=skOK-vON_wU&list=PLNQPOtLrUXaO-C56POu7bau1OPzqfK5LU
God Macabre – The Winterlong… (1993)
Curriculum vitae kapely God Macabre prezrádza, že patria (resp. patrili, pretože sa zase rozpadli…) k najstarším švédskym death metalovým kapelám (pravda, ešte pod názvom Macabre End a predtým ešte pod nejakým švédskym názvom, ale to už mám problém aj prečítať, nie ešte prepísať…). Ak by ste narýchlo potrebovali nejakú kapelu, ktorá v sebe dokáže skĺbiť všetko to, čo predstavuje švédsky death metal a nemali by ste po ruke niečo od Dismember, Entombed, Unleashed a ja neviem ešte koho, tak hoďte na stôl album The Winterlong… od God Macabre štýlom červenej sedmy. Toto je jeden z tých najreprezentatívnejších albumov pod vlajkou Tre kronor, ktorý bol kedy nahraný. Chrastivé gitary, chytľavé riffy, cit pre spomalenie až niekam na úroveň doom metalu a nad tým všetkým vybľakuje niečo chlapáckym vokálom spevák. Niekedy by som si ani nepomyslel, že zrovna God Macabre uvidím naživo a „čudujsasvete“, podarilo sa mi to rovno dvakrát. Prvýkrát to bolo na už spomínanom festivale Symbolic v roku 2019 (vtedy mali vážne vyšpičkovaný lineup) a druhýkrát to bolo v roku 2022 na OEF, kde hrali niekedy poobede a aj keď ma neuhranuli až tak ako pár rokov predtým, tak to bola stále solídna „řežba“. Inak, silná bola aj vtedajšia zostava, kde okrem troch pôvodných členov, teda Jonasa Stalhammara (ex-Bombs of Hades, The Crown, At the Gates, The Lurking Fear…), Ola Sjöberga a Pera Bodera (ex-Mordbrand…) figurovali aj Björn Larsson (ex-Mordbrand, Minotaur Head…) a Tobias Gustafsson (Vomtory, ex-Cut Up, Nifelheim…).
https://www.youtube.com/watch?v=5WKg-sVamqg&t=1398s
Insect Warfare – World Extermination (2007)
Ako tak pozerám, tak World Extermination je najmladší album, ktorý sem dávam. Ale že by išlo o nejakých cucákov nevycválaných, to určite nie. Ako koncom osemdesiatych rokov položili kapely typu Napalm Death základy grindu, tak okolo nového milénia prišli kapely ako P.L.F. a Insect Warfare, ktoré vniesli do štýlu novú krv a hnali klasický grindcore až na samotnú únosnosť rýchlosti a znesiteľnosti. Taký grindcore na speede. Insect Warfare narozdiel od svojich kolegov splodili iba jeden album, ale zase hromada splitiek a EP ho pekne podopĺňala. A keď si to tak vezmete, že kapela fungovala cca nejakých 5-6 rokov čistého času, tak je to pekný výkon. World Extermination je jazda na divokej dráhe od začiatku do konca, ale také skladby ako Self Termination, Mind Reaper, či Necessary Death vás vymačkajú ako ruky bodybuildera posledné zbytky zubnej pasty z tuby. Dodnes ľutujem, že som Insect Warfare nezažil na koncerte, pretože posledný koncert hrali na OEF v 2016 a ja som tým smerom začal merať každoročnú cestu až od ďalšieho ročníka. A keď sme pri tých kultových albumoch, tak niektorí členovia Insect Warfare pôsobili aj v kapele War Master, ktorá síce tiež natočila iba jeden album, ale to Pyramid of the Necropolis, čo je teda totálny worship bájnych Bolt Thrower.
https://www.youtube.com/watch?v=voSHK1bAIN4
Repulsion – Horrified (1989)
Nie je veľa tak kultových debutov, ktoré by zásadnými krokmi posunuli extrémny žáner dopredu. Možno Scum od Napalm Death, World Downfall od Terrorizer, Reek of Putrefaction od Carcass… Pred všetkými týmito albumami tu však bol Horrified od Repulsion. Že to nejako nesedí časovo, keď mám za názvom albumu letopočet 1989? Áno a je tam správne. Pôvodne tento album vyšiel v roku 1986 ako demo menom Slaughter of the Innocent a o tri roky, pod vydavateľstvom Necrosis Records sa mohol honosiť nálepkou full length. Tento album cituje extrémne množstvo kapiel ako jeden z najväčších inšpiračných zdrojov (celková nálada, chorý a surový zvuk, rýchlosť, agresivita… všetko). Pozrite na kapely typu Exhumed. Alebo takí Španieli Avulsed, ktorí dokonca nahrali a natočili klip ku skladbe Horrified by Repulsion (keď si prečítate jej text a pozriete ten klip, tak väčšiu poctu som asi ja osobne ešte nevidel). Osemnásť skladieb na ploche dvadsaťdeväť minút. Viac netreba. Stále mám po dopočúvaní tohto albumu taký ten pocit ako keď vám spadne kus omietky z plafóna. Proste to s rámusom pleskne o zem a jediné, čo po tom zostane, je zvírený prach v miestnosti. A tak som sa aj cítil v roku 2019, keď hrali na OEF. Stačili prvé tóny The Stench of Burning Death a bolo vymaľované.
https://www.youtube.com/watch?v=KiHl-Px8fig&t=1182s
Ripping Corpse – Dreaming with the Dead (1991)
Ripping Corpse sú asi najviac známi tým, že šlo o prvú kapelu Erica Rutana (Hate Eternal, Cannibal Corpse, ex-Morbid Angel…). Ale rozhodne boli niečím viac ako len rozohriatím sa jedného skvelého gitaristu a producenta pred jeho veľkou kariérou. Vznikli v roku 1987, vydali tri demá a predhodili hladnému publiku hlavný chod v podobe albumu Dreaming with the Dead. Tento pamlsok zdobila kombinácia death metalu a surového thrash metalu (potiaľto je to veľká podoba s Demoliton Hammer) na vysokej technickej úrovni, kde rôzne sóla a vyhrávky ako keby ani nepatrili do samotnej skladby, ale len tak sa z ničoho nič objavili a zase ufrnkli niekam do priestoru. To bola hlavne práca Erica Rutana, ktorý sa neskôr poriadne pustil z reťaze v Morbid Angel a najmä v Hate Eternal. Keď Eric z kapely v roku 1993 odišiel a nastúpil k Morbid Angel pracovať na albume Domination, tak to bol pomaličky rozklad Ripping Corpse. Po ňom odišiel aj Scott Hornick a zostávajúci členovia to postupne zavesili na klinec. O niečo neskôr založili kapelu Dim Mak, kde sa prestriedali takmer všetci bývalí členovia Ripping Corpse.
https://www.youtube.com/watch?v=Y620PjOvCFA&t=1098s
Unseen Terror – Human Error (1987)
A na koniec som si nechal opäť jeden prastarý grindový album. Unseen Terror bola jedna z kapiel z tých čias, keď Shane Embury (Napalm Death, Brujeria, Lock Up…) ešte nehral v každej druhej bande na ktorú narazíte. Ale možno niekoho prekvapí, že tu pod jeho palcom neboli strunové nástroje, ale sedel za bicou súpravou. Cez Unseen Terror prešlo niekoľko známejších mien, okrem iných Mick Harris (ex-Napalm Death, Defecation, Extreme Noise Terror…), či Carl Stokes (Venomous Concept, ex-Cancer…), ale album Human Error nahrala iba dvojka Shane Embury a Mitch Dickinson (ten sa staral o spev, gitaru a basu a poznať ho tiež môžete zo Sacrilege, či Heresy). Tento album má u mňa podobnú históriu ako Nightmare Theatre od Exorcist. Teda, že som videl jeho obal niekde v hudobnom časopise, mal som ho zafixovaný ako jeden z tých prvých albumov žánru a keď som sa konečne k nemu dostal, tak som si gurmánsky pošmákol. Najviac ma na tomto albume baví zvuk gitár. Je to niečo tak trochu zvláštne. Znie to ako keby ste záhradnou kosačkou prešli po koženej bunde. Rozhodne originálne a právom sa honosiace kultovým statusom.
