Pred pár týždňami prebehol ďalší ročník Beluša Deathfestu a práve na tejto už tradičnej akcií sa mi dostal do rúk nový album kapely, ktorá v súčasnosti
spolu so starými pardálmi z Dehydrated asi najviac reprezentuje old schoolový death metal z územia Slovenska (dobre, sú tu ešte Krudus a Funus, ale tieto dve kapely sa ešte len pomaličky rozbiehajú). Narážam samozrejme na Bloody Redemption. Tentokrát mi spadol do lona z rúk kapelníka Martina Fodora, takže som ho nemal pri sebe skôr ako kapela samotná (ako tomu bolo pri ich debute, hehe). V medzičase prišlo v kapele aj ku zmene za „škopkami“. Sú to síce už zhruba dva roky, ale na bubeníckom poste vystriedal Ladislava Dulaja Matúš Minich z Marturos, čo znamená, že o celú rytmickú sekciu sa Bloody Redemption delia práve s Marturos (Marián Švec má svoju basgitaru rovnako rozdelenú medzi tieto dve kapely). To by sme mali na úvod a pomaličky prejdime k samotnému albumu.
Možno je dobré, že som si tento album nechal trochu uležať v hlave, pretože na prvé počutie mi prišiel tak nejako monotónny. Ako príklad môže slúžiť hneď úvodná skladba Unknown Evil (teda nasledujúca po intre No Lives Left to Live). Úvodných pár sekúnd akoby sľubovalo riff, ktorý vás položí na lopatky. Nič také sa však nestane. Kapela síce začne rezať do živého ako na predvianočnej zabíjačke, ale moje nadšenie sa nedostavilo. Taký ten wow efekt však príde až zhruba po minúte, keď sa toho riffu dočkáme a pomaličky sa vám aj ostatok skladby začne udomácňovať niekde v priestore medzi ušami. S rôznymi gitarovými
aranžmánmi a s takou zlovestnou atmosférou sa vo veľkej miere pohráva Ancient Knowledge, čo je pre mňa asi najjasnejšia „hitovka“. Tá skladba má pre mňa všetko – okrem tých spomínaných chytľavých gitarových elementov je tam aj nejaká tá sypačka (nie až tak častý jav na tomto albume), refrén, ktorý pôsobí celkom nenútene a v neposlednom rade aj sólo, ktoré je ako taká poleva na torte. Skladba sa bez neho zaobíde, ale s ním je proste lepšia. V nasledujúcej titulke Hit to the Gore ma celkom prekvapila pasáž, ktorá vďaka recitovanému textu vyznieva až tak „morbidangelovsky“. Ja som síce fanúšik grindu a mám rád rýchlostné preteky v hraní, ale neviem či je to vekom, ale postupne mi začínajú viac a viac imponovať skladby, ktoré nemajú potrebu sa niekam hnať a vylejú sa na vás ako roztopená smola a celého vás do seba vcucnú. Do tejto kategórie by som zaradil The Dark Sides of a Human Soul, ktorá začne jemnou vybrnkávačkou a celou skladbou sa nesie taký pochmúrny podtón, čo ide ruka v ruke jednak s názvom skladby a aj samotným textom, ktorý mi je z celého nového albumu najbližší. Zo skladieb by som ešte vypichol záverečnú Rupture of the Dam. Nie je to také záverečné ťažké kladivo na záver ako býva veľakrát zvykom. Celkom taká melodická vec, ktorú v tej chytľavosti drží refrén. Najmä v tom poslednom sa hlas Jozefa Kováča pekne vyvalí do stratena ako odtekajúci sifón (apropo, neviem či sa mi to zdá, ale jeho vokál celkom nabral na sile). Outro tejto skladby tvorí s introm taký pomyselný kruh, ktorý celý album uzatvára. Čo je povedzme celkom vkusné.
Za obal k Hit to the Gore je zodpovedný Martin z Pen n Ink Designs. No a akoby som to… Nie je zlý, ale príde mi ako keby chcel Walt Disney nakresliť obal pre Cannibal Corpse, resp. starých Death. Zoberte si z toho čo uznáte za vhodné.
Zas a znova sa potvrdilo, že človek nemôže dávať iba na prvé počutie. K albumu som sa vracal po troškách a niekoľkokrát mi pomohol skrátiť čas na nočnej v práci. Hit to the Gore je ako taká prechádzka lesom, kde celú noc pracovala armáda pavúkov. Vkročíte do neho a postupne ste celý zamotaný od pavučín a nejaký ten pavúk vám možno vlezie do úst, nosa, ucha, či iného telesného otvoru. Inými slovami, nájde si cestu ako vás infikovať svojím čarom.
