Trvalo to dlho, ale dočkali sme sa. Po dvoch rokoch, kedy na jeseň vzniklo také nepríjemné vákuum, sa vrátila do koncertného kalendára tradičná, viac-menej death metalová akcia v Beluši. Novinkou pre tento rok bolo trochu „vzrúšo“ pár dní pred samotným koncertom, keď sa vraj samotný pastier miestnych ovečiek rozhodol viesť „svätú vojnu proti satanskému živlu“. Hádzanie pokazených vajíčok, ani modlenie ruženca sa pred kultúrnym domom akosi nekonalo a tak zrejme vášne opadli, čím ale nechali naše hriešne duše napospas ohňom pekelným. No čo už, musíme sa s tým naučiť žiť. Odhliadnuc od týchto relatívne humorných storiek, sa tu zišlo osadenstvo, ktoré sem prišlo za muzikou. Lineup, ktorý bol pôvodne nachystaný na rok 2020 prešiel miernymi kozmetickými zmenami (vypadli Švajčiari Consumed by Vultures a taktiež usporiadatelia Suburban Terrorist po prvýkrát nehrali na svojej akcií,
nahradili ich Moraváci Melancholy Pessimism a nový zjav na domácej scéne Souls to Deny z Liptova).
Prišiel som s dostatočným predstihom a tak bola aj chvíľka na nejaký predkoncertný pokec, z ktorej bol pomaly čas odobrať sa do centra diania. Okolo piatej poobede sa tu ešte nepohybovalo závratné množstvo ľudí (celkovo však bolo oproti minulým rokom menej návštevníkov – 207 platiacich, čo je ale pochopiteľné v aktuálnej dobe), ale Minor, ako prvá kapela v poradí, si aj tak návštevu pochvaľovali. Týchto Žilinčanov som videl viackrát, ale vždy sa im tuším nejako mení zostava. Už je to zhruba dva roky, čo odišiel Minor Macháč spoza bicích a za škopkami teraz sedí Martin Ďugel, ktorý pri nasvietení pódia vyvolával dojem, ako keby tam sedel samotný Aleister Crowley (kapela sa textovo venuje Theléme, tak preto ten Crowley). Okrem zabehnutých vecí N.O.X, či Eucharist sa dostalo aj na ukážky pripravovaných skladieb, ktoré pekne zapadli do koncertného setlistu. Mám však takú malú poznámku. Kapele by určite pristala aj druhá gitara, pretože pri sólach mi príde, že je tam veľa prázdneho priestoru, ktorý by bolo fajn vyplniť. Ale to len tak na okraj.
Pozíciu číslo dva behom tohto príjemného októbrového večera obsadzovalo nové meno na slovenskej death metalovej scéne – Souls to Deny. Síce ide o novú kapelu, ale jej členovia majú v curriculum vitae záznamy z kapiel Feel a Curse, či Desecrated Dreams. Ak sa nemýlim, tak pre Souls to Deny to bol iba druhý koncert, po krste ich debutového albumu spred pár týždňov. A ja musím povedať, že to bolo veľmi príjemné prekvapenie. Ak sa povie Souls to Deny, tak väčšine death metalovo zdatných ľudí samozrejme vyskočí v hlave album od Suffocation z roku 2004. Toho štýlu ála Suffocation tu veľa nebolo, ale žánrovo to lietalo od groove pasáží k pomaly hardcore vplyvom, pomedzi to sa rinul progresívny nádych a v poslednej skladbe, ktorá bola slušnou sypačkou, to dokonca inklinovalo niekam ku Cryptopsy. Takže celkom štýlový miš-maš, ktorý ale kapela drží pevne na uzde. Set nenudil, každý song akoby bol od trochu žánrovo inej kapely a ja si nepamätám, či som sa niekedy na koncerte tešil na každú nasledujú skladbu, pretože ma hrozne bavila moja zvedavosť, čo si vypočujem v nasledujúcich chvíľach. Veľmi vydarené vystúpenie sľubne sa rozbiehajúcej kapely.
Od experimentálneho zákutia death metalu sme si to pri ďalšej kapele namierili k monotónejšiemu prejavu. Hm, monotónejší asi nie je ten správny pojem. To znie akosi negatívne. Skôr priamočiarejší. Na kosť ohlodaný štýl, bez žiadnych zbytočných „cingrlátiek“ okolo. Hudba praotcov žánru prenesená do súčasnej doby. To sú v skratke Česi Dysangelium. Nevidel som ich roky a za ten čas akosi ubudlo v kapele vlasov (hm, týmto nedostatkovým tovarom trpím tiež, hehe). Ale aj členov. A podľa slov speváka Zdeňka, to samotná kapela mala dosť nahnuté v poslednom čase. Vraj v kapele vyplávali na povrch nezhody a tak zostali bez gitaristu. Nový gitarista sa tak v krkolomnom čase naučil setlist a Dysangelium tak mohli prísť do Beluše. Fanúšikovia old schoolu priadli spokojnosťou a ja som si tiež chytľavé melódie samovoľne pobrukoval. Na úplný záver sa kapela rozlúčila skladbou Maniachrist, čo je pre nich niečo ako pre Cannibal Corpse Hammer Smashed Face, či pre Obituary Slowly We Rot, čiže nikto ich nepustí z pódia, kým nezačne tá úvodná vybrnkávačka.
Tie výhrady ortodoxných kresťanov, ktoré som spomínal v úvode, boli smerované najmä ku kapele Uerberos. Tak ako je u poľských metalových kapiel zvykom, tak z nich na hony srší blasfémia. Taký ten nádych Behemoth majú akosi v génoch. A Uerberos nie sú výnimkou. A začali zhurta a poriadne agresívne sa zahryzli do publika ako nejaká „potvora z pekla vytažená“. Lenže prišiel pre mňa osobne jediný zádrheľ tohto večera. Kapely pred Uerberos (aj po nich) sa mohli spoľahnúť na perfektný zvuk. Pri Uerberos som dostal len hlukovú guču v ktorej som sa nevedel vôbec vyznať. Menil som miesta v publiku v snahe nájsť nejakú štrbinku, kde by to bolo ideálne, ale nepodarilo sa mi. Neviem, či to bolo ich samotnou hudbou, ale bol som jednoducho stratený. Všetky nástroje mi splývali dokopy. Paradoxne som od iných ľudí počúval na nich chválu. Proste každý máme asi iné štandardy kvality. A poviem to úprimne, nevydržal som to do konca a odišiel som sa radšej prehrabať v distrách.
Moraváci Melancholy Pessimism priniesli pozitivitu (hm, asi ešte stále opatrne s týmto slovom), nadhľad a očividnú radosť z hrania. Killy je nielen dobrý
spevák, ale pokojne môže robiť aj nejakého konferenciéra (bavilo by ma počúvať jeho hlášky asi aj bez hudby). V podobnom duchu môžem hovoriť o gitaristovi, ktorý okrem gitary hral aj ústami (hehe). Pretože MP majú vonku nový album Shut Up, Give Up and Obey!, tak logicky sa mu aj venovala podstatná časť setlistu (album som síce ešte celý nepočul, ale toto živé prevedenie mi veľmi šmakovalo). Na to nadväzuje taká humorná anekdota, kedy chcel Killy predstaviť autorku obrazu, ktorý zdobí tento album. Janka si v tom čase odbehla a prišla až pri ďalšej skladbe, čo Killy okomentoval slovami: „No málem si to celý prosrala…“ Fakt úprimné a otvorené. Melancholy Pessimism mi teda napravili náladu a do tohto momentu boli tým najoptimistickejším dielikom v skladačke kapiel tohtoročnej Beluše.
Lenže to mal prísť na pódium ešte jediný zástupca goregrindových chlievikov pre tento večer. Vaginal Penetration of an Amelus with a Musty Carrot sú celkom stálymi hosťami na slovenských pódiách. Naposledy som s nimi mal tú česť,
keď pred dvomi rokmi hrali na bratislavských Garážach, kým ich nestopli policajti. Aj takéto príbehy píše život a underground. Tentokrát tu „chlpatí“ nebehali a tak piesne plné úchyliek, goregrindu a techna mohli znieť z plného hrdla. Ako nás oboznámil basgitarista, tak ich „fat singer“ nemohol prísť, pretože sa zastavil v McDonalde a trpí hnačkou (ono to je skôr tým, že je pracovne vyťažený, ale zažívacie problémy sú lepšia výhovorka). A tak prišla výpomoc na speváckom poste zo Slovinska a Nemecka. Postupne sa zhodili mäsiarske zástery a rozbehla sa divoká diskotéka, pri ktorej drsne vyzerajúci pravoverní metalisti prchali do bezpečia nejakého tichého kúta. Ja som sa bavil a to je hlavné (aspoň pre mňa teda určite). Dokonca venovali skladbu Flesh Party a jej principálovi, ktorého ale nikde v publiku nevideli a tak usúdili, že aj on má hnačku (neviem prečo na tieto veci akosi všetci behom tohto večera upozorňovali).
No a ideme do finále. Bodku za tohtoročným Belusa Deathfestom dal headliner, švédska modla Vomitory. Pred piatimi rokmi tu hrali ich pohrobkovia Cut
Up, čo bol tiež výborný koncert (pre mňa pamätný, pretože som si na ňom roztrhol väzy v kolene…). Onedlho na to sa Vomitory zaradili znova medzi aktívne kapely a boli pre mňa jedným z najlepších účinkujúcich na OEF 2019. Takže vo vzduchu visela otázka, budú chlapci zo severu tak dobrí aj do tretice? S odstupom pár dní môžem povedať, že áno, boli. Veľmi pekne poskladaný setlist, kde sa hralo naprieč celou diskografiou a tak zazneli skladby ako Blessed and Forsaken; Terrorize, Brutalize, Sodomize; Chaos Fury, Gore Apocalypse, Revelation Nausea, či hitovka Regorge in the Morgue. Nasadenie a snaha kapely nasúkať do publika toho čo možno najviac, tak to bolo značne cítiť. Deň predtým hrali vo Viedni na Vienna Metal Meetingu a kapela si neodpustila porovnanie. Samozrejme Belušu vychválili do nebies (ja viem, že takéto reči treba brať s rezervou, ale aj tak sa to dobre počúva). Pekne zahrali fiktívny koniec, pri ktorom sa bežal s fanúšikmi rozlúčiť už aj bubeník Tobias, ale v tom strhol otočku za bicie a Vomitory dorazili publikum ešte dvomi skladbami, menovite Ripe Cadavers (chlapci moji zlatí švédski, skladba pochádza z albumu Carnage Euphoria, keď ste si nevedeli ani jeden spomenúť, hehe) a titulkou z debutového albumu Raped in Their Own Blood (po koncerte som im ukazoval moje tričko s motívom tohto albumu, odmenou mi bolo nadšené zhíknutie kapely a brnkátko…). A prišiel koniec. Kapela sa presunula ku stolom s merchom, kde sa donekonečna fotili, podpisovali a kecali s fanúšikmi.
Taký bol teda Belusa Deathfest po dvoch vynechaných ročníkoch. Až na ten zvuk pri Uerberos nemám po technickej stránke čo vytknúť. O niečo menšia návšteva trochu zamrzela, ale ako som písal vyššie, tak to proste chápem. Ak sa nič nečakané nestane (lebo tu už v poslednom čase človek vážne nevie…), tak sa budúci rok dočkáme jubilejného pätnásteho ročníka. Organizátori vždy vedia pekne namixovať zostavu a tak nepochybujem, že sa im opäť podarí priviesť kvalitnú výplň jedného jesenného večera. Za čo im ďakujem.
Foto: Rudy Strhák
