To splodenie muselo byť nechutne slizké. Všade samá krv, prítmie, ktoré osvetľovalo len pár sviečok, za oknom búrka a vo vnútri plač. Idylka, ktorú nezažila ani Rosemary Woodhouseová. Ale tak čo čakať, ak si na potomkovi pracuje sám Rohatý. Boli časy, keď niekto neustále čakal druhý príchod Kristov. Osandálovanému vlasáčovi sa naspäť na jeho Alma Mater veľmi nechcelo (vzhľadom na to ako skončil, tak sa mu nemožno čudovať…) a tak Satanovi skrsla v hlave myšlienka priviesť na svet svojho syna a začal rozsievať po svete svoje sírou páchnuce semeno. Veď sa hádam nejaké ujme a bude
môcť byť na svojho potomka pyšný. S odstupom času musel byť chlapčisko veľmi spokojný, pretože jeho viac, či menej vernejšími klonmi sa to v dnešnom svete len tak hemží. No ale jeden malý rohatý spermoň mu robil nesmiernu radosť. Celé detstvo ho sledoval, pomáhal mu (veď predsa len ako správny tatko… akurát alimenty neplatil) a maličký Glen cítil, že má akosi takú viac horúcejšiu krv ako jeho ostatní vrstevníci. Ako Glen rástol, tak prichádzali tradičné otázky, ako napríklad prečo majú iné rodiny otca a on nie. Raz to mamka, tá hriešna nádoba na pekelný kvások nevydržala a povedala mu ako to s ním je. Glena táto podivuhodná informácia nezaskočila a napriek všetkému sa túžil stretnúť so svojim otcom. Skočiť autobusom na adresu s popisným číslom 666, tak to asi nejde len tak ľahko. A tak mama vytiahla z pivnice všetko pekelné harampádie, ktoré našla – zvieracie lebky, čierne sviečky, pentagramy, obradné dýky, vyvolávacie knihy… a urobila si so synom taký milý rodinný večer. Rituál prebehol na výbornú, pretože sa rozleteli dvere a v nich stál on – Mendésky kozel. So slovami: „Tak čo vy kurvy, ste ma nečakali, čo?“, vstúpil do miestnosti, ktorá sa naplnila nedýchateľným dymom. Pohladil Glena po hlave, sadol si za vrch stola a spýtal sa malého Antikrista, po čom jeho práchnivé srdce najviac túži. Keďže krpca to už vtedy ťahalo k hudbe, tak povedal, že chce hrať, spievať a mať kapelu. Starý Diabol sa usmial a vytiahol spoza pása papier. Pohrýzol chlapca do prsta a prikázal mu, aby zmluvu podpísal svojou krvou, ktorá mu z prsta vcelku dosť valila. Dodal: „To, že sme otec a syn neznamená, že ťa nemusím mať podchyteného právne. Ale neboj, podobnú zmluvu podpísali aj The Beatles, takže tvoj úspech bude pod mojim patronátom. Ale pár rokov to ešte potrvá.“. Pán pekiel dohovoril, usmial sa a podobne nečakane ako sa objavil, tak aj
zmizol. Zvyšok je história.
Možno to bolo tak a možno inak (ako s obľubou hovoril šašo v jednom starom Večerníčku). Ale asi skôr inak. Každopádne Glen Benton bol asi exot odjakživa. Ale tento článok samozrejme nebude iba o ňom. Steve Asheim, bratia Hoffmanovci, nespočet ďalších sekerníkov, ktorí prešli kapelou… Čo meno, to pojem. A tak príjmite moje pozvanie a ponorte sa do sveta, kde je rúhanie na dennom poriadku, valivé riffy búrajú steny a nad všetkým znie hrdelný hlas neoficiálneho Antikrista Bentona.
Takže kde začať? Začnime povedzme tu. Glen Benton chcel silou mocou založiť kapelu, ale už vtedy asi doplácal na svoju ješitnosť a nie práve jednoduchú povahu. Alebo to bola iba ctižiadostivosť? To nechám na posúdenie iným, ale nikto s ním proste dlhšie nevydržal. Až sa rozhodol podať inzerát, kde hľadal ľudí s ktorými by dal
dokopy kapelu. Konečne sa mu ozvali bratia Brian a Eric Hoffmanovci, ktorí obaja hrali na gitaru a spolu s bubeníkom Stevom Asheimom mali kapelu Carnage (celkovo dosť obľúbené meno medzi kapelami…), kde hrali prevzaté veci od thrashových kapiel typu Slayer, Exodus, Dark Angel… No a títo Carnage zase potrebovali speváka a basáka. Všetko to pekne do seba zapadlo a takmer to vyzeralo ideálne. Veľa silných osobností nerobí dobrotu. To sme už videli u množstva iných kapiel a nebolo to tomu inak ani tu. Trenice tu zrejme boli odjakživa, ale fungovalo to výborne. Z takého toho umeleckého rozpuku a napätia vzišlo demo Feasting the Beast. To už sa kapela však volala Amon. Glen k týmto prapočiatkom hovorí takto: „Skúšali sme v baráku, ktorý bol plný mačiek. Nemohol som zniesť ten smrad a tak som im navrhol, aby sme sa presunuli do garáže môjho domu. Počas prvých dvoch týždňov sme mali hotových tak 4-5 skladieb a onedlho na to celé demo Feasting the Beast. Krátko po tom prišli prvé koncerty. Zvykol som na ne brávať figuríny, ktoré som naplnil bravčovou krvou a vnútornosťami. Po pár skladbách ich bedňáci pomaly demontovali a ich obsah vytiekol do publika.“ Späť k Feasting the Beast. Tieto štyri skladby na deme (titulné intro nerátam) sa stali vlastne základom pre neskorší debutový album. Len Oblivious to Nothing sa premenovala na Oblivious to Evil.
https://www.youtube.com/watch?v=DLgPtRVusCY
O dva roky neskôr, teda v letopočte 1989, prichádza druhé demo pomenované Sacrificial. Je tu samozrejme poznať zvukový rozdiel, pretože kapela sa zverila do rúk maestra Scotta Burnsa v Morrisounde a vytvorila si vlastne svoj charakteristický sound a štýl. Toto druhé demo obsahuje novú verziu skladby Sacrificial Suicide a niekoľko skladieb, ktoré doteraz patria do setlistu kapely (Lunatic of God´s Creation, Crucifixation, či hororom Evil Dead inšpirovanú Dead by Dawn). A tak ako to bolo s prvým demom, tak aj z tohto druhého skončil celý jeho obsah na oficiálnom debute. Aby sa k nemu však kapela dostala, potrebovali sa dostať pod nahrávaciu zmluvu. Toto všetko vyriešil opäť Glen Benton a vcelku originálne: „Bol som zrovna v New Yorku a napadlo mi, že sa vyberiem do Roadrunner Records za Monte Connerom (chlapík zodpovedný za výber nových mladých kapiel), predstavím sa mu a dám mu naše demo.
Vtedy mi ešte napadlo, že ho aj trochu vystraším, aby si to demo skutočne vypočul. Na druhý deň som mal od nich telefonát, že máme zmluvu.“ Na túto príhodu si spomína aj sám Monte Conner: „Bol bežný deň a ja som sedel u seba v kancelárií. Zrazu tam vletel Glen Benton, prešiel cez celú miestnosť, hodil mi na stôl ich kazetu so šesťskladbovým demom, povedal: „Vypočuj si to, ty vyjebanec!“, a bez ďalších slov odišiel. Pomyslel som si, že čo to malo byť? Pustil som si to a bol som absolútne hotový z toho, čo počujem.“ A vlastne až tu sa začína príbeh Deicide, pretože Roadrunner ich tlačili do zmeny mena kvôli skladbe „Amon“ Belong to „Them“ od King Diamond. A tak teda vznikla Bohovražda.
https://www.youtube.com/watch?v=r6vGOGWpTr4
https://www.youtube.com/watch?v=QxLdgcWS-WU
24. jún 1990. Pamätný to dátum pre Deicide. Práve v tento deň sa dostal na svet blasfemický klenot, teda eponymný debut. Ako som spomínal, tak sú tu vlastne na ňom pekne zhrnuté všetky skladby, ktoré doteraz Deicide (resp. Amon) napísali. A pridali k nim ešte dve nové – Mephistopheles a Deicide. Aj keď sa to v textoch hemží Satanom na milión spôsobov, tak okrem Pánbožkovho oponenta sú tu dve skladby, kde sa jemne odbočilo od v podstate striktne danej témy. Lunatic of God´s Creation (v tých pár veršoch sa tu venujú Charlesovi Mansonovi) a Carnage in the Temple of
Damned (tu si zobrali na paškál istého Jima Jonesa, ktorý bol vodcom sekty The Peoples Temple of the Disciples of Christ, ktorá bola vinná za masovú samovraždu vyše 900 ľudí, z toho viac ako 300 detí). A dá sa povedať, že aj Dead by Dawn, kde sa plne čerpá z Evil Dead, ako som spomínal vyššie (ale tam tiež poletujú všemožní démoni, takže zostávame v škatuľke). No a čo sa samotnej hudby týka, tak toto je proste klasika death metalu ako takého. Hyper rýchle riffy, ktoré majú miesto nadosmrti v zlatej pokladnici žánru, do podlahy zadupávajúce bicie a Bentonov neľudský rev. Možno by sa dalo čosi lepšie poriešiť so zvukom basy, ale sme v roku 1990, kedy sa death metal ešte len poriadne nadychoval k frontálnemu útoku. Čo ale išlo naplno od ranných rokov, to bol dar Bentona vzbudzovať kontroverzie (s odstupom rokov sú trošku úsmevné a človek nad nimi iba nadvihne obočie). Reči o tom ako vo veku 33 rokov spácha samovraždu na protest Ježišovi (aktuálne skóre znie, že zatiaľ prežil Ježiša o takmer 22 rokov…), či ako si dal o niečo neskôr vypáliť doprostred čela obrátený kríž. Všetci sme v mladosti robili somariny, len niekto nebol až tak na očiach, hehe.
https://www.youtube.com/watch?v=VMN-zUt0MH4
Na konci roku 1990 sa po prvýkrát Deicide vybrali okúsiť aj Starý kontinent. No a Steve Asheim na to nespomína veľmi s láskou v srdci: „Naše prvé turné v Európe sa uskutočnilo v roku 1990 a nedopadlo to veľmi dobre. Bolo to v decembri a odohrali sme iba týždeň z pôvodne plánovanej štvortýždňovej šnúry. Nakopilo sa tam veľa problémov. Napríklad v Bradforde niekto ukradol Glenovi jeho basu. Dokonca vypísal odmenu 1000$ za jej nájdenie. Nepomohlo. Turné s nami odohrali Messiah a Cancer. Po koncertoch v Británií sme odohrali ešte dva v Holandsku, následne sme turné zrušili a vrátili sa domov. Bolo to turné k nášmu prvému albumu a bolo v podstate vtipné, že sme hrali iba pol
hodinu. Niektorí fans sa nás pýtali, že prečo hráme tak krátko. Tak som odpovedal, že ale to je náš celý repertoár, máme ho hrať dvakrát?“
Nebudem strácať čas a vrhnem sa hneď k ďalšiemu albumu. To si povedali asi aj samotní Deicide, pretože o dva roky neskôr vychrlili ďalší majstrštyk, album Legion. Je to síce vynikajúci album, ale debut bol proste taký viac hitový. Ale to je asi problém druhého albumu vždy, pretože na debute zhrnie kapela všetko, čo dovtedy vymyslela. Možno s týmto názorom niekto nesúhlasí, ale v tom je krása hudobného fanúšikovstva, čiže existuje milión pohľadov na rovnakú vec a zároveň má každý pravdu. No, nechajme moje „duchaplné filozofické úvahy“ a pozrime sa, čo Pekelníci predviedli na druhom albume. Už na prvé počutie je zjavné, že kapela sa posunula po technickej stránke a písala zložitejšie skladby. Keď sa ale povie Legion, tak mi vyskočia vlastne iba tri skladby – úvodná Satan Spawn, the Caco-Daemon; Dead but Dreaming (s nádychom Mezopotámie) a Trifixion. Ako producent sa tu opäť objavil Scott Burns, tentokrát je však zvuk čistejší, gitary sú ostrejšie a basa pomedzi ne pekne bublá. No a čože to vlastne máme na obale? Je to symbol Trifixion (ak sa nemýlim, tak si ho sama kapela vytvorila), v podstate tri obrátené kríže a dva pentagramy. Na obale vidíme jeho trojrozmernú verziu. V tvare pôvodného symbolu má Benton dokonca vytvorenú basu.
https://www.youtube.com/watch?v=rtLZqp8SXsQ
Na jeseň spomínaného roku 1992 sa Deicide opäť ocitli v Európe. A opäť na to spomína so šarmom sebe vlastným Steve Asheim: „Na jeseň roku 1992
sme robili naše druhé európske turné s Atrocity a Gorefest. Bolo to neslávne známe turné, kde počas koncertu v klube Fryshuset v Štokholme vybuchla bomba. Dokonca aj po explózií sme ešte začali náš set. Odohrali sme 4-5 skladieb, dokiaľ nás odtiaľ nevyhnala polícia. Spomínam si, že všetky tri kapely sme cestovali v jednom tourbuse. Atrocity vtedy chľastali prvú ligu a popritom neustále pozerali porno. Ku koncu turné sme si už všetci dosť liezli na nervy.“
https://www.youtube.com/watch?v=00vWt7nierc
Teraz urobíme výraznejší krok vpred až do roku 1995. V medzičase však vyšla ešte kompilácia, kde boli zhrnuté obe demá z čias Amon, pod názvom Amon: Feasting the Beast. No a čím bol rok 1995 tak výnimočný? Zomrela Margita Figuli (vráťte sa k povinnému čítaniu a spomeňte si na Tri gaštanové kone), na trh sa dostal Windows 95, či sa narodila Mikaela Shiffrinová (lyžiarka a úhlavná súperka Petry Vlhovej). No ale v radoch Deicide prišlo k potvrdeniu kvalitatívneho rastu tretím albumom, tretím klincom do kríža, nazvaným Once Upon the Cross. Tento horko-ťažko polhodinový opus magnum je pre mňa tým najlepším, čo títo rúhači nahrali. Zastavil by som sa hneď pri obale. Pôvodný obal s vyvrhnutým (vypitvaným?) Kristom od Trevora Browna bol až príliš ofenzívny a tak zasiahla cenzúra (napriek tomu ho nájdete aspoň v booklete). Avšak ten známy obal inšpirovaný Turínskym plátnom je podľa mňa ešte viac znepokojivejší. Aj keď forma explicitného násilia je do istej miery skrytá. Ale krvavé škvrny dávajú jasne najavo o čo ide. Po intre zo Scorseseho tiež
kontroverzného filmu The Last Temptation of Christ (v skratke tam ide o to, že Kristus v ňom pochybuje sám o sebe a režisér v ňom naskytuje nový scenár ako to mohlo neskôr vyzerať) sa z reproduktorov vyvalí kŕdeľ šlágrov ako titulná Once Upon the Cross, Christ Denied, When Satan Rules His World, Kill the Christian, They Are the Children of the Underworld, Behind the Light Thou Shall Rise… Podobne ako pri prvých troch albumoch, tak aj tu sa žezla v štúdiu chopil Scott Burns a predviedol opäť skvelú prácu. Samotné skladby na albume pôsobia viac masívne a heavy. Ten dojem, že sa oproti predchádzajúcemu albumy spomalilo, asi nie je iba zdaním. Skladby z tohto albumu hrávajú Deicide o dosť rýchlejšie v živom prevedení (tak zase nič nevídané), v porovnaní s ich štúdiovou verziou. Vysvetlenie ponúka Steve Asheim: „Tieto skladby sme hrali vždy rýchlejšie ako je tomu na albume. Keď sme boli v štúdiu a nahrávali sme tieto skladby v rýchlosti akú som bol zvyknutý hrať na skúškach, tak sme mali vlastne iba 22 minút materiálu v celej svojej dĺžke. Takže som musel hrať v nižšom tempe. Takže tak to bolo.“ Zaujímavý spôsob ako vyplniť dĺžku albumu a nepchať tam zbytočnú varu.
https://www.youtube.com/watch?v=O97AlrlymnI
Krôčik po krôčiku sa blížime k novému miléniu. Ale urobíme si ešte zastávku v roku 1997. Práve v tomto roku vyšiel štvrtý album nesúci meno Serpents of the Light. Album zdobí obal, z ktorého som ja akosi nikdy nebol veľmi múdry. Každopádne za ním stojí zaujímavá príhoda. Nizin Lopez (autor diela a fanúšik kapely) sa vybral na koncert do Fort Lauderdale, kde sa stretol s kapelou a
mal so sebou jeden obraz, na ktorom bol Kristus ako keby skrížený s hadom. Kapele sa dielko zapáčilo a po nejakom čase ho od neho odkúpili a použili ako obal albumu. Deicide si nakoniec privlastnili aj názov obrazu pre album a tak tu máme Serpents of the Light (v booklete môžeme nájsť ešte jeden Lopezov obraz, takú trošku klišé kostru Ježiša na kríži a o rok neskôr, na live albume When Satan Lives, ešte jeho trochu iný pohľad na Michelangelovu Pietu, kde Mária drží v náručí dekapitovaného Krista). Lopezovo meno je ešte okrem Deicide podpísané aj pod albumami In Cold Blood od Malevolent Creation, či Formulas Fatal to the Flesh od Morbid Angel. To len tak na okraj. Samotný album je opäť takou prehliadkou hitov, veď posúďte sami – Serpents of the Light, Bastards of Christ, Blame It on God, This Is Hell We´re In, Slave to the Cross, Believe the Lie… Ak by som ho ale mal porovnať s predchádzajúcim Once Upon the Cross, tak mi veľmi nesedí zvuk. Najmä gitary znejú na môj vkus tak nejako umelo. Ale to je len otázka vkusu. Prvé štyri albumy zostanú navždy zapísané ako tie naj. Ale konflikty vo vnútri kapely sa už niekde v tomto bode začínali stupňovať, ale vydržali ešte pomerne dlho. Album je venovaný pamiatke bubeníka Vinnyho Dazea (Demolition Hammer), ktorý zomrel vo veku iba 27 rokov. A nebol by to Benton, keby nenechal v ďakovačkách pekný odkaz svojim neprajníkom – Go Fuck Your Jesus… He Likes It Up the Ass! Len by ma zaujímalo, odkiaľ Glen pozná Ježišove sexuálne praktiky (hehe). Poďme radšej ďalej.
https://www.youtube.com/watch?v=FdBVc0q7dWE
Rok 2000. Glen tú sľúbenú samovraždu nakoniec nespáchal (mali by sme predstierať prekvapenie?), ale Deicide prišli s novým albumom. Hm, čo vám ale
tak povedať o albume Insineratehymn. Pre mňa osobne dosť slabý album. V obľube aj po rokoch držím iba úvodnú Bible Blasher a Standing in the Flames. Možno ešte Apocalyptic Fear. Niektoré skladby sú napísané podľa rovnakého mustra, teda rozbehnú sa do plných otáčok a potom ako keby sa ten roztúrovaný stroj rozbil o najbližšiu stenu, čiže príde k spomaleniu a mojim pohľadom k unudeniu. Hovorím o skladbách Forever Hate You (pre nezainteresovaného poslucháča môže názov tejto skladby reflektovať tradičný antikresťanský postoj kapely a Bentonových textov, ale Glen sa tu vlastne iba tak trochu potreboval vyrozprávať o svojej bývalej žene, ktorú zdá sa už nemal veľmi v láske), The Gift That Keeps on Giving, či Halls of Warship. Čo sa mi na tomto albume veľmi páči je obal. V porovnaní s tými minulými, do detailov vypiplanými vizuálmi, pôsobia tieto tri šestky veľmi decentne. V jednoduchosti je krása, ako sa zvykne vravieť.
https://www.youtube.com/watch?v=yxuYqWP9d8I
A iba rok na to sa diskografia opäť rozšírila. Ale asi to nebol najlepší nápad. To si neskôr uvedomila aj samotná kapela. Vydavateľstvo tlačilo na rýchleho nasledovníka Insineratehymn a egá Hoffmanovcov a Bentona už do seba narážali ako tektonické dosky. Úprimne, v tomto období by som vážne nechcel byť členom Deicide. Ten tlak musel byť ubíjajúci. No a výsledkom toho všetkého je album In Torment In Hell, kde sa ten stres a nepríjemnosti ukazujú v plnej miere. Určite existuje nejaké percento fajnšmekrov, ktorí tento album milujú, ale z objektívna hľadiska sa proste musí uznať, že na najlepšie, zhruba o dekádu staršie albumy, proste
nemá. Použitím závodníckej terminológie možno povedať, že prvé štyri albumy mu nadelili jedno kolo. Divná produkcia, nevýrazné skladby, atď. Proste si tu až veľa vecí nesadlo. Zo skladieb by som vypichol asi iba titulnú In Torment In Hell, Imminent Doom a Child of God. Nečudo, že kapela hráva skladby z tohto albumu naozaj iba sporadicky. A korunu tomu dáva obal, ktorý vyznieva asi tak, ako keby ste nahádzali do mixéra obaly všetkých predošlých albumov, zapli ho a na plátno vyvrhli toto tu.
https://www.youtube.com/watch?v=Vl-EUE1SVwM
Z tejto napnutej spoločnosti si Benton „odskočil“ k názorovo spriazneným Satanášom Vital Remains. S dvojicou Tony Lazaro a Dave Suzuki mu to veľmi slušalo a chlapčiská nahrali dva výborné albumy Dechristianize (2003) a Icons of Evil (2007). Škoda, že spolupráca nemala dlhšie trvanie a vlastne od vtedy Vital Remains tápu a kapelou prešlo ohromné množstvo hudobníkov. Z kapely sa porúčal aj Suzuki a tak iba Lazaro drží vlajku stále vztýčenú. Aj keď aj on mal zdravotné problémy, pretože mu našli nádor na mozgu (ako som sa apoň nedávno dočítal na ich facebookovej stránke, ale vraj už je v poriadku… tak držím palce). Späť k Deicide.
Deicide si to nasmerovali od Roadrunner k Earache Records a ako prvý zárez pod novým vydavateľstvom žiari aj do dnešných dní skvelý album Scars of the Crucifix. Po dvoch slabších albumoch pôsobí Scars of the Crucifix ako živou vodou
poliaty materiál. Priehrštie skvelých vecí ako Scars of the Crucifix (prvý klip v histórií kapely, kde si to Benton štráduje na svojom Harleyi a kapela hrá na nejakom divnom mieste obkolesená „milo“ vyzerajúcimi motorkármi), Mad at God, Fuck Your God (skladba využívaná americkou armádou na mučenie zajatcov vo vojne v Iraku), When Heaven Burns… Za obalom s tým smutným Ježišom stojí Paul Booth, umelec, ktorý tvoril aj pre Six Feet Under, Necrophagia, či Pig Destroyer. Okrem toho je dvorným tatérom Kerryho Kinga zo Slayer. No a tento album je samozrejme známy ako labutia pieseň bratov Hoffmanovcov. Obom táborom v tomto momente už vybuchli sadze a tak sa bratská dvojica porúčala. Samozrejme to nebolo iba tak. Znepriatelené tábory sa vláčili po súdoch ohľadom vlastníctva mena kapely. Nakoniec meno Deicide pripadlo Bentonovy s Asheimom a Hoffmanovci po nejakom čase oživili prastaré meno Amon. V roku 2012 konečne vydali album Liar in Wait, kde ich doplnila dvojica Mike Petrak (zo známejších kapiel hrával naživo s Phobia) a Jesse Jolly (ex-Diabolic…). Pamätám si, že mali hrať na jednom ročníku festivalu Nice to Eat You v Česku, ale nakoniec z toho nejako zišlo. Dôvod už nepoznám.
https://www.youtube.com/watch?v=vxFlYt2vENA
https://www.youtube.com/watch?v=-l-OiglL460
Hm, lenže čo so Satanovou materskou loďou? Kapitán Benton a prvý dôstojník Asheim teda museli nabrať nový námorníkov na palubu. Ešte predtým ako prišlo k nahrávaniu nového albumu, zbuchla v tom čase len tak na oko pozliepaná zostava živák When London Burns. Jednej gitary sa chopil Dave Suzuki (vtedy vlastne stále Bentonov kolega z Vital Remains) a tej druhej Jack Owen (o ktorom bolo vtedy niekde písané, že ho prestal baviť hrať death metal a preto odišiel z Cannibal Corpse, čo potom celkom vtipne vyznievalo, keď nastúpil k Deicide). Škoda, že Suzuki nezostal v kapele nastálo, celkom by som bol zvedavý, čo by z tohto spojenia vzišlo. Pred nahrávaním nasledujúceho albumu si však už v štúdiu naťahoval struny na svoju gitaru iný pán – Ralph Santolla (ex-Death, Iced Earth, neskôr Obituary…). Takže Benton, Asheim, Owen, Santolla. Čo sa týka mien, tak skvelá zostava. Lenže, dokázali tieto mená dať dokopy aj silný materiál? Už je to nejaký čas odvtedy, tak už zrejme tušíte, že dali. The Stench of Redemption, to je ten album, ktorý mi ničil sluch na strednej škole. Ak bol na Scars of the Crucifix silný materiál, tak tu musel naozaj Benton vyvolať hlavného kúriča spod pekelného kotla, pretože čo tu stvorili… Áno, uznávam, že do momentu, kým Benton
neotvorí papuľu, tak by ste asi podľa gitár márne tápali o akú kapelu ide (predsa len, Hoffmanovci mali značne jasný rukopis). Ale ono to je tak dobré! The Stench of Redemption, Death to Jesus, Crucified for the Innocence, Walk with the Devil in Dreams You Behold, Homage for Satan, Not of this Earth… A viete čo? Rovno všetky. Slabá skladba na tomto albume proste nie je. Dokonca aj ten bonusový cover Black Night od Deep Purple. K albumu boli natočené dva klipy. Kým ten k Desecration je iba takým obyčajným klipom, ktorý sníma kapelu naživo + nejaké zábery zo zákulisia, tak pri Homage for Satan sa chalani vybláznili. Tlupa zombie si tu urobí z farára lovnú zver. Krásne.
https://www.youtube.com/watch?v=2Y9MTIX0rVA
https://www.youtube.com/watch?v=5HNdmmg2sfE
https://www.youtube.com/watch?v=FnuzbAYc4PE
https://www.youtube.com/watch?v=IJkMrl4AG8w
Dva dobré albumy. Prišlo niečo podobné aj do tretice? No, popravde to si nie som istý. Steve Asheim v rozhovoroch k albumu Till Death Do Us Part samozrejme strúhal superlatívy, ako to býva vždy pri novom albume, ale pre mňa to bolo po tak výbornom
albume, akým bol The Stench of Redemption, proste sklamanie. Áno, sú tu zaujímavé motívy ako intro The Beginning of the End a outro The End of the Beginning. Ale išlo sa tu na to nejakou inou cestou, ktorá mne osobne veľmi nebola pochuti. Výnimku ešte možno tvoria Angel of Agony a dlhá, vyše šesťminútová Horror in the Halls of Stone. Apropo, dĺžka. Všetci sú tak zvyknutí pri Deicide na tú ich tradičnú pol hodinku albumu. Tento album atakuje trištvrte hodinu a je toho akosi priveľa. Možno by nebolo, ak by ten materiál bol pestrý ako pri predošlom albume, ale žiaľ nie vždy sa zadarí. Veľmi mi nesedí ani tá maľba na obale. Ide o časť obrazu Smrť a žena od Hansa Baldunga. Síce to pekne korešponduje s názvom albumu, ale proste mi to tam celkovo nejako nesedí. V čase vydania albumu sa v USA schyľovalo k voľbám a limitovaná edícia obsahovala okrem iného aj nášivku s nápisom Glen Benton for President. Aspoň, že zmysel pre humor kapelu neopúšťal.
https://www.youtube.com/watch?v=SNsBbrbcJJI
V roku 2009 sa Deicide konečne dotrepali aj do našich končín. V Bratislave v DK Dúbravka im sekundovali Samael, Vader, či Devian. Slušná zostava. V roku 2011 sa dostavili znova, tentokrát do Košíc spolu s Belphegor a Hour of Penance. V roku 2013 mali nakuknúť aj do Nitry, ale to už akosi nevyšlo. Koncert sa zrušil, čo je ale v prípade Deicide celkom bežná vec. V Česku a najmä na Brutal Assaulte by vedeli rozprávať…
V tom čase už Ralph Santolla behal hore-dolu. Bol členom kapely, potom nebol a zase bol. A tak dokola. V roku 2007 sa pripojil k Obituary s ktorými natočil dva albumy. V čase jeho neprítomnosti ho zaskakoval Kevin Quirion, ktorý hráva spolu so Steveom Asheimom v Order of Ennead. Ale pri natáčaní ďalšieho albumu, ktorý dostal meno To Hell with God, zostali zachované gitarové krídla z predošlého obdobia. A tak zostava z relatívne úspešného obdobia kapely stvorila ešte jeden album. Pri pohľade na obal sa musia asi niektorým fanúšikom skrútiť ústa do úsmevu. Toľko kostlivcov nemali na obaloch ani Grave Digger. Táto bizarná scéna pôsobí ako inak nasvietený záber na prácu Raya Harryhausena z filmu Jason a Argonauti zo šesťdesiatych rokov. Ale fajn, dobre. Dôležité je to, čo je vo vnútri a to je rozhodne lepšie ako to, čo
kapela predviedla na Till Death Do Us Part. Napríklad titulná To Hell with God, Conviction (s pekným animovaným klipom, kde Glen robí Ježiškovi zle), Empowered by Blasphemy, Angels of Hell… Po troch albumoch u Earache Records je To Hell with God prvotinou pod Century Media Records. Earache sa dostali do finančných problémov, čo spôsobilo aj odkladanie vydania tohto albumu, až nakoniec vyšiel inde.
https://www.youtube.com/watch?v=PuQfn5DDgK0
https://www.youtube.com/watch?v=NfglcPPaLJk
V roku 2013, keď mal vyjsť ďalší album, Ralph Santolla už nebol členom kapely (neskôr v roku 2018 žiaľ zomrel) a tak sa na plný úväzok upísal k Deicide Kevin Quirion. Či to bolo jeho príchodom, alebo to kapela proste tak cítila, na albume In the Minds of Evil sa upustilo od prílišných melodických vyhrávok a z albumu srší návrat niekam na začiatok deväťdesiatych rokov, len s využitím aktuálnych technických možností. Ak by ste si predstavili old schoolovejšiu produkciu, tak tento album môžete v pohode zaradiť po bok Legion, či Once Upon the Cross. Menovite In the Minds of Evil, Thou Begone, Godkill, Beyond Salvation, Kill the Light of Christ, či End the Wrath of God. Všetky tieto veci znejú veľmi dobre mojim ušiam. Možno to tak pri pohľade na názvy samotných skladieb nevyznieva, ale v textoch išiel Glen viac do hĺbky a viac ako od
fyzickom odstránení Krista notuje a naváža sa do pokrytectva cirkvi. Zaujímavosťou je, že Asheim nahrával tento album s vyskočeným ramenom. V tom prípade je jeho výkon obdivuhodný. Kapela natočila opäť klip. Tentokrát padla voľba na End the Wrath of God, kde sa striedajú zábery na kapelu a na praktiky nejakej náboženskej sekty.
https://www.youtube.com/watch?v=oiUzmA1zX_A
https://www.youtube.com/watch?v=hOYXgRzkl2k
No a zostáva nám už iba posledná kapitola dnešného rozprávania s názvom Overtures of Blasphemy, čo je samozrejme názov zatiaľ posledného albumu z roku 2018. Opäť prišlo k jednej personálnej zmene. Po dvanástich rokoch odišiel z kapely Jack Owen, ktorý si to zamieril k svojmu starému parťákovi z čias Cannibal Corpse, teda Chrisovi Barnesovi a jeho Six Feet Under. Čakali sa veľké veci, ale vieme ako to dopadlo. Teda minimálne posledný album je vážne niečo až smutné. Naživo to ale nebolo zlé, ako som sa presvedčil v roku 2019 v Jablunkove. Aby sme ale zostali v príbehu
Deicide, tak Owenovým nástupcom sa stal Mark English (Monstrosity). Takto vyzbrojený vstúpili do štúdia. Ako prvý zvestovateľ novej nahrávky sa objavil naozaj krásny a premakaný obal z dielne poľského umelca Zbigniewa Bielaka (tvoril napríklad aj pre Behemoth, Dimmu Borgir, Ghost, Paradise Lost, Vader, Possessed, Watain…). Diabol si tam čmára noty z krvi ukrižovaného a pozorné oko tam tiež môže vidieť viaceré motívy odkazujúce na staršie nahrávky. No a čo teda okrem potechy oka, poteší ucho? Napríklad také veci ako One with Satan, Crawled from the Shadows, Seal the Tomb Below, alebo Excommunicated. V čase vydania tohto albumu som síce uznával, že ide o dobrý album, ale to zbytočné nadšenie okolo som veľmi nechápal. S odstupom času sa moje vnímanie tohto albumu o čosi zlepšilo a uznávam, že ide o najlepší album od čias The Stench of Redemption. Aby som ešte nezabudol, tak aj k tomuto albumu vznikol klip, konkrétne k Defying the Sacred, ktorý má celkom hororový nádych a vychádza mi z neho, že netreba brnkať na nervy čo i len domnelej čarodejnici.
https://www.youtube.com/watch?v=ScrS6Xhm6ME
https://www.youtube.com/watch?v=mz4XMizqWjw
Tu by sme už mohli skončiť. Ale aby sme to mali celistvé aspoň do dnešného dňa, tak od Overtures of Blaspehmy prebehli ešte zmeny, samozrejme na gitarovom poste. Najprv v roku 2019 odišiel Mark English, ktorého nahradil Chris Canella (Autumn´s End…). Ten vydržal zhruba tri roky a aktuálne figuruje v kapele po boku Bentona, Asheima a Quiriona, istý Taylor Nordberg (Inhuman Condition, Ribsreader, ex-Massacre…). Táto zostava aktuálne pripravuje nový album, ktorý by mohol prísť ešte tento rok. Tak uvidíme (vypočujeme).
Luciferovo komando teda žije aj naďalej. V posledných rokoch si prešlo viacerými transplantáciami, ale centrálna nervová sústava, teda Benton a Asheim, je stále životaschopná. Aj keď už ide o chlapov, ktorí majú po päťdesiatke. Deicide sú stále tu a pobočky Vatikánu tak musia byť stále v strehu.
