Mrkva
Pôvodne som nechcel k tomuto albumu absolútne nič písať (hádam to nevyznelo, že som na chalanov urazený alebo čo). Dôvod je úplne iný a dosť jednoduchý. K príprave tohto albumu som pomohol svojou malou troškou a tak je u mňa problém byť v úlohe nestranného komentátora. Ale aby sa niekto nezľakol, tak môj divný hlas tu počuť nebudete (nechcem kapele kaziť predajné čísla), ale moje meno stojí pod siedmimi z ôsmich textov. Kvalitu mojich textov nehodlám hodnotiť, ale aspoň môžem rozobrať o čom konkrétnom jednotlivé texty pojednávajú.
V polovici novembra Craniotomy vyslali medzi nenásytný death metalový ľud prvú ukážku v podobe skladby Sample of Immoral Anatomy. Niekedy v máji 2020 som sa vyskytol v skúšobni, kde mi bola predvedená ešte nie tak úplná verzia tejto (v tom čase ešte nepomenovanej) skladby. Napriek tomu, že mi z tlaku a hluku takmer vytiekla výplň mojej dutiny lebečnej von cez uši, nešlo o tak typický, viac-menej v strednom tempe hraný slam, akým sa kapela prezentovala na predchádzajúcom albume. Možno pomohol časový odstup, personálne rošády v kapele (kde sa to nakoniec aj tak vrátilo k osvedčenému vzorcu) a tak Sample of Immoral Anatomy preteká nápadmi, tempo sa mení každú chvíľu a váš sluch nenecháva ani na sekundu spadnúť do nudnej polohy. Slam tu má úlohu iba jednej z ingrediencií a miestami máte pocit, že kapela načrela do svojej histórie niekam k prvým albumom a vsadila viac na brutal death metal, aký sa hral na prelome milénií, avšak so súčasnými skúsenosťami a možnosťami. Najmä taký, nazvime to rytmický zlom, ktorý príde zhruba v 2:20 ma vcelku posadil na moju mäkkú prdelku. Aby toho nebolo málo, tak svoje hLÁSKY plné nehy tu odtlačili aj Oliver (ex-Tracriomy) a Martinus (Realms of Chaos, ex-The Infinite Within…), ktorí dostávajú priestor vlastne naprieč celým albumom. No a o čom vlastne pojednáva tento konkrétny text? Keď mi písal Pygo, či by som mu nepomohol s niekoľkým textami, tak jeho zadanie znelo jasne: buď hnusný. A tak sa mi rozkrútili kolieska v hlave a vyšiel zo mňa fiktívny príbeh (ale niekedy, keď pozerám na obyvateľov tejto v podstate peknej planéty, tak začínam veriť, že sa táto story niekde odohrala) o drogovo závislej žene, ktorá porodí svoje dieťa v ozaj hnusnej, zaplesnenej pivnici. V tej domotanej hlave jej ale zavládne panika, že s dieťaťom už nikdy nebude v takom tesnom kontakte ako doteraz a tak sa novorodenca rozhodne k sebe prišiť ihlou.
Collector of Inert Bodies nás vracia späť do objatia masívne drviaceho slamu. V prvých sekundách si až môžete predstaviť ako sa cíti zrnko maku v mlynčeku. No nič. Skladba sa následne dostáva do plných otáčok, niekde po 2,5 minúte počuť také mrazivé sample a opäť sa to stočí do zátoky zvanej slam. Čo sa týka textu, tak ako inšpirácia poslúžili dva filmy – Resurrection (u nás uvádzaný ako Vraždy podľa Judáša), The Body Snatcher (film z roku 1945, preto si to netreba mýliť s neskoršími sci-fi filmami podobného mena z neskorších rokov, tu sa jedná o vykrádača hrobov pre vedecké účely, ktorý ale začne tak trochu prekračovať medze svojho, už tak dosť zvláštneho povolania…) a kniha od dnes už žiaľ nebohého spisovateľa Petra Krištúfeka – Morytáty.
Zo Sadist´s Gallery of Skin Pictures cítim opäť návrat v čase. Aj keď v tomto prípade nejde až o tak výraznú vec ako Sample of Immoral Anatomy. Avšak tu máme veľmi chytľavý riff, ktorý sa vlastne rozprestiera celou skladbou. Inak nemám čo viac dodať. Text je vlastne takým zamyslením sa v mysli sériového vraha na smrteľnej posteli, ktorý svoje hnusné činy nepovažuje za zločiny, ale za umenie a je zúfalý z toho, že po jeho skone nebude mať kto viac šíriť jeho odkaz. Isté čerpanie som bral z knihy Jacka Rosewooda – The Serial Killer Book (Sérioví vrazi), ale aj z dokumentov o Edovi Geinovi, Tedovi Bundym, Johnovi Waynovi Gacym…
Na rade máme Drowned in Alimentary Canal. Zas a znova na striedačku viac slamu. Táto skladba mi do istej miery pripomína Vomiting Bloody Pieces of Undigested Body z vynikajúceho albumu Supply of Flesh Came Just in Time. Pred koncom dostane viac priestor Martinusov vokál (jeho farba je tiež ťažko zameniteľná) a to posúva tento kúsok do vcelku zaujímavého svetla. Textová zložka vlastne opisuje jednu scénu (a asi jednu z mála dobrých) zo zatiaľ stále posledného pokračovania hororovej série Hellraiser: Judgment. Kto ste videli tento film, tak asi šípite, že ide o scénu súdu a rozsudku.
Pri istej dávke inšpirácie albumom Supply of Flesh Came Just in Time zostávame aj pri ďalšej skladbe. Pochybujem, že by sa chcel niekto z kapely
opakovať, ale ten podobne vystavaný model ako pri skladbe Endless Torture tam proste je. Ale tak môžeme to nazvať rukopisom kapely, čo vlastne tak aj je. Narážam na tú melodickú pasáž v tretej tretine skladby, ktorá má styčné body s už spomínaným songom vyššie. Ale podobne ako Endless Torture na Supply…, patrí aj Resonances of the Cut and Chopped Heads k tomu najlepšiemu na albume. No a ak si niekto myslí, že komédia nemôže mať vplyv na death metalový text, tak tu by som chcel vyviesť takého človeka z omylu. Tento text vznikol na základe filmu Voices (hrá tam Ryan Reynolds, áno Deadpool) a samozrejme som humornú časť odstrihol a nechal iba tú o odseknutej hlave. Ale aj tak. A v istom slova zmysle sa dá táto skladba chápať ako voľné pokračovanie kultovej Mr. Butcher.
Klasickým slamovým „džg-džg“ začína Killed, Necropsied and Boiled. Našťastie sa to po chvíli zvrhne do brutálnej sypačky, kde máte pocit, že stojíte v aerodynamickom tuneli a proti vám to tak trochu viac fúka. Z tej sa následne prejde do technickej vyhrávky a z tej sa zase dostaneme späť k slamu, v ktorom zostaneme až do konca, ktorý pomaličky doznieva do stratena. Takáto forma slamu ma ešte baví, pretože to nie je monotónne a pri posluchu nepozeráte na časomieru a neželáte si, aby to už konečne bolo za vami. Samotný text je zase podobne ako Sadist´s Gallery of Skin Pictures takou narážkou na sériových vrahov, tu konkrétne poslúžil príbeh Jeffreyho Dahmera a jeho kanibalských chúťok.
Zas a znova taký nie až tak výrazný slamový začiatok otvára Innocent Sustenance. Popravde, behom počúvania tohto albumu som veľakrát mal pocit, že som isté pasáže už niekde počul, ale je to tu tak príjemne naservírované, že s tým nemám problém. Táto vec je taká, povedzme skočná. Ak sa ju kapela rozhodne hrávať naživo, tak si vcelku viem predstaviť hmýriace sa publikum. Pretože istý člen kapely chcel text o zvieratkách (ja vážne neviem napísať text o kačiciach…), tak som si spomenul na výbornú poviedku Pig Blood Blues (Blues prasacej krvi) od Clivea Barkera (áno, ten Clive Barker, stvoriteľ Hellraisera) zo zbierky Books of Blood. V samotnej poviedke je v prasati, ktoré sa živí študentami, prevtelený duch. Ja som si k ľudožravému pašíkovi našiel trochu iný dôvod.
Na záver tu máme najkratšiu skladbu albumu Without Symptoms of Life. V necelých troch minútach neexistuje ani sekunda na vydýchnutie a môžem povedať, že po hudobnej stránke je to asi moja najobľúbenejšia vec z albumu. Taká totálna smršť (nie, že by veci predtým boli balady), čerešnička na pekne krvavej, smradľavej torte na záver. Pretože nie som autorom tohto textu, tak do neho nevidím, ale je to vlastne jednoduchý koncept, kde si borec vykračuje po ulici, svrbí ho ruka vo vrecku v ktorom zviera nôž a nájde si ideálnu obeť, ktorú si k svojej vlastnej radosti skolí. Páči sa mi najmä posledná veta a celkové hranie so slovíčkami: „Nobody Is Near, Only the Fear“. Jack Rozparovač by si asi nárokoval autorské práva.
Po dohratí posledného tónu sa na nás vyvalí ešte majestátne symfonické outro, takého „septicfleshovského“ typu. Podobnými samplami sa na albume nešetrí a kde tu vykukne ako intro skladby, niekde aj uprostred. Možno to nie je úplne bežné k hudobnej náplni, ale zase všetci si pýtajú niečo originálnejšie a keď s tým niekto príde, tak sú k tomu výčitky. Čo sa týka zvuku, tak kapela opäť vsadila na štúdio Shaark, kde vznikli aj posledné dva albumy. Tentokrát je však album „obzvlášte vypečený“. Proste sa zadarilo. Viem, ako kolegyňu Mrtvolku mrzelo, že jej meno nie je uvedené v booklete, pretože je autorkou fotky kapely a tak to uvádzam na správnu mieru aspoň tu (btw., práve ona plní úlohu takého manažéra kapely). Tak vo všeobecnosti je ako najlepší album Craniotomy braný Supply of Flesh Came Just in Time (toho názoru som aj ja), ale kapela ho dokázala aktuálnym materiálom dohnať, možno aj o chlp prekonať. Čo je na bandu fungujúcu už takmer štvrťstoročie vcelku úctyhodné.
Nihil
Craniotomy by ma mohli nejako výraznejšie prekvapiť asi len vtedy, keby nahrali nejaký prúser. To sa samozrejme nestalo, skúsená kapela, výborní hudobníci, roky hrania a vydavateľstvo so silnou reputáciou za chrbtom niečo také nepripúšťajú.
Ripped Out by Violence je ukážkovým príkladom súčasného slamming brutal death metalu. Ak niečo také nemáte radi, tak samozrejme aj so všetkými negatívami, ale kto by zas počúval Craniotomy, ak nemá rád slam BDM, že? Najsilnejšou stránkou sú samotné skladby, veľa
zaujímavých nápadov, slamové kývačky sú preložené poriadnym BDM náklepom, všetko krásne vyvážené a s rozumom. Žiadne preteky, kto zahrá viac nôt, ale ani nekonečné opakovanie tupých palm mute riffov. Gitara má krásny prirodzený zvuk, je ostrý, ale nie digitálny. Len sa sústreďte na všetky vyhrávky, pískačky, doznievanie strún. Majstrovsky zahrané aj nazvučené. Čo platí o zvuku gitary, to platí aj o bicích. Jasné, je to BDM, klepot v neľudskej rýchlosti znie špecificky, ale je fajn, že stále znie ako bicie, lebo u mnohých kapiel to nie vždy tak dopadne. Potešia sa aj fanúšikovia výraznej basgitary, lebo tu sa vám z dosluchu nestratí a trhá priestor neustále. Vokál je kvalita, aj viacej polôh zachytíte, proste veľmi vysoký štandard.
Nebudem riešiť jednotlivé skladby, album je v celej dĺžke poriadny masaker bez prestávok, okrem krátkeho zlovestného intra a orchestrálneho outra reže neustále. Ale rovnako stále aj baví, či už počúvate s plnou pozornosťou alebo len tak popri niečom.
Už pri pohľade na obal, titul aj názvy skladieb je jasné, že texty sú plné znepokojivých a úchylných brutálnych výjavov, však redakčný kolega povie viac. Nie moja šálka kávy, teda skôr inej tekutiny, ale je to BDM, tak čo sa sťažujem?! Obal je drsný, dobre urobený a aj dosť originálny. Darmo, ak máte deti, albumy Craniotomy sú až na najvyššej poličke.
Tak výborný album v rámci slamming brutal death metalu ako je Ripped Out by Violence som už hodne dlho nepočul. Vďaka kombinácii skvelej hudby a dokonalého zvuku je ťažko niečo vyčítať. Craniotomy sú jasná voľba, jeden z najlepších albumov tohto (inak absolútne skurvene sa začínajúceho) roka vychádza už teraz v zime!
Hodnotenie: 9.5/10
English version
Craniotomy could surprise me somehow only if they recorded a bad piece. Of course, this did not happen, an experienced band, excellent musicians, years of playing and a label with a strong reputation behind the back do not allow anything like that.
Ripped Out by Violence is a prime example of contemporary slamming brutal death metal. If you don’t like something like that, of course with all the negatives, but who would listen to Craniotomy again if he doesn’t like BDM slam, right? The strongest aspects are the songs
themselves, a lot of interesting ideas, the slam swings are fold by BDM drums, that kicks like hell, everything is beautifully balanced and sensible. No racing games, who will play more notes, but no endless repetition of dull palm mute riffs. The guitar has a beautiful natural sound, it is sharp but not digital. Just focus on all the wins, whistles, fading strings. Masterfully played and recorded. What applies to the sound of the guitar also applies to the drums. Sure, it’s BDM, knocking at inhuman speed sounds specific, but it’s nice that it still sounds like drums, because for many bands it doesn’t always turn out that way. Fans of a distinctive bass guitar will also enjoy it because you will not get lost here and tear the space constantly. The vocals have its own quality, you can capture even more positions, just a very high standard.
I will not deal with songs individually, the album is a full-fledged massacre without breaks, except for a short sinister intro and orchestral outro. You will still enjoy it, whether you listen with full attention or just for something.
Looking at the cover, title, and song titles, the lyrics are full of disturbing and perverse brutal scenes, but my colleague will say more to this Thema. Not my cup of coffee, rather a different liquid, but it’s BDM, so what am I complaining about?! The cover is rough, well made and quite original. If you have children, Craniotomy’s albums are on the top shelf.
I haven’t heard such a great album in slamming brutal death metal like Ripped Out by Violence for a long time. It’s hard to blame for a combination of great music and perfect sound. Craniotomy is a clear choice, one of the best albums of this year (otherwise absolutely fucking starting year) is coming out this winter!
Rating: 9.5 / 10
