Slabé štyri hodiny spánku. To bol taký záchytný bod pre mňa na ktorý som myslel celý týždeň, keď som sa šesť dní lopotil v práci na nočnej. Tieto skoro štyri hodiny boli pre mňa mementom toho, že ak sa ku mne nikto nepridá a ja vo vlaku zaspím, tak miniem cieľ mojej cesty, čím mala byť lákavá súpiska kapiel v popradskom klube Rock Fabric. Pod hlavičkou Masaker pod Tatrami sa konala tretia akcia tohto mena a stiahla k sebe dvojicu švédskych kapiel Toxaemia a Gravestone, ktoré doplnili Moraváci DMC a bystričania Gágor. Nikto sa ku mne síce nepridal, ale ja som nezaspal. Popravde, nejaké dva mesiace som nebol nikde na koncerte. Kedysi by to bola pre mňa nepredstaviteľná prestávka, ale teraz to beriem úplne normálne. Vlastne ma akosi dosť prenasledujú otázky typu: „Počúvaj Mrkva, prečo už nechodíš tak často na koncerty?“. A podobne. Tento víkend nebol výnimkou. Minimálne od covidu sledujem u seba taký slabnúci zápal pre neustále trajdanie sa niekam. Určite to spôsobilo vtedajšie nútené koncertné prerušenie a hľadanie si iných koníčkov, ale jednoducho sa človeku aj nakopia iné veci a tak musí ísť niečo bokom. Tento víkend som však napriek vyššie spomenutým okolnostiam nabok nedal a padlo mi to vhod.
Pri pohľade na zasnežené vrcholy Tatier som si tak v hlave premietal myšlienku, že hodiť na seba iba mikinu pri ceste na sever asi nebol až taký prezieravý nápad. Trošku ma síce prefúklo, kým som prišiel do klubu, ale aspoň som sa prebral. Prišiel som v podstate štýlom LTT. Stihol som sa pozdraviť s pár známymi, odložiť svoje pakšamenty a už pomaličky začínali rezonovať struny a dunieť bubny. Ako prvých nám večerné menu ponúkalo kapelu Gágor. Ak mám byť úprimný, tak o existencií kapely viem, ale stretnutiu zoči-voči ešte medzi nami neprišlo. Keď som tak behom setu pomaličky absorboval ich rámusoidný prednes, tak som rozmýšľal, prečo k nim niekto priradil prívlastok powerviolence. Až taký ultrarýchli mi neprišli. A to nemyslím vôbec v zlom. Skôr je to taká príjemná kombinácia punku s crustovým korením, grindu, nejakého death metalového riffu a skákavého hardcoru. Možno taká odpoveď na nejaké kapely pralesného muža menom Max Cavalera. Ich skladby síce napočúvané nemám, ale prekvapila ma pestrosť ich tvorby. Je tam síce jednotiaci prvok, ale bolo zaujímavé sledovať, čo z tej ktorej skladby nakoniec vylezie. Veľkým plusom je speváčka Nicole, ktorá okrem dynamitu v hrdle pekne zvládala aj čisté polohy. Veľmi sympatická mi bola aj taká milá improvizácia z ktorej to pomaličky prešlo až do nejakej mini jam session. Veľmi
sľubný začiatok večera.
Po chvíľke schladenia sa vonku na terase prostredníctvom podtatranského vzduchu, rozčerili ticho večera Moraváci DMC. DMC, resp. Death Mosh Core, registrujem pekných pár rokov, asi od ich prvého full albumu Murderous Power z roku 2012. A keď tak pozerám na poličku oproti mne, tak ho aj mám doma. Každopádne, skákavé rytmy vystriedali prví hroziči večera. Death metal s vojnovou tematikou nie je nič nové, ale tieto dve veci k sebe jednoducho sedia. Čo mi až tak nesedelo, bol taký, no, nazvime to monotónny prejav. Viac ako polovica setu sa akosi utápala v jednom rytme a ja som nevedel rozoznať jednu skladbu od druhej. Nekonečná paľba kopákov akosi zadupávala do zeme všetko, čo jej prišlo do cesty. Našťastie ku koncu setu, v nejakých posledných 3-4 skladbách, sa kormidlo stočilo inam a tak sa kapela predviedla aj pre mňa v podstatne pozitívnejšom svetle. Ak sa nemýlim, tak napríklad skladba Blitzkrieg mala presne takéto parametre. Zo začiatku setu mi jemne nesadol zvuk, bicie mi prišli až príliš nad všetkým (ale možno to bolo zvoleným miestom, kde som stál, neskôr som sa premiestnil na schody, resp. na balkón a všetko už bolo tak ako má byť), ale inak bol vlastne celý večer v znamení výborného
zvuku, ako vlastne väčšina koncertov, ktoré som v Poprade zažil.
No a po viac-menej domácich kapelách sa presúvame na ďaleký sever. Švédsky death metal je niečo, čomu neviem povedať nie a je jedno, či ide o starú, rokmi preverenú legendu, alebo o menšie meno tamojšej scény. Gravestone patria k tej druhej skupine. K tejto bande mám trošku špecifický vzťah. Sedem rokov dozadu som videl v distre u Jura Haríňa prvé dva kúsky z diskografie tejto kapely – EP Rotten Kill a fullko Sickening. Z nejakého dôvodu som ich vtedy nezobral, ale o nejaký čas neskôr som na svoje narodeniny organizoval taký menší koncert a Juro mi ich tam poslal ako darček. Takže aj takáto milá spomienka na už žiaľ zosnulého Jura Haríňa mi išla v hlave, keď Gravestone začali šíriť death metal ála tre kronor medzi popradské publikum. A šírili ho teda mierou vrchovatou. Žiadne zbytočné reči, len jedna skladba za druhou ako pásová výroba. V porovnaní s predchádzajúcimi účinkujúcimi pôsobili možno až ako taký rock n roll a zrejme vďaka tejto svojej tradičnej švédskej melodike vzbudili u publika značný ohlas. Zároveň však HM2 zvuk bol tak brutálny, že to miestami až pôsobilo ako by vaša kaderníčka používala drôtenú kefu. Až tak sa tie riffy zarezávali do hláv oddane pôsobiacich fanúšikov. Skladby ako Behead the Bastard, či Mosh of the Living Dead dodali energiu k pohybu v kotli. Apropo, bolo príjemné sledovať ako sa v kotli miesia generácie zaslúžilých veteránov
scény s omladinou, ktorá ešte len začína pričuchávať k mršine zvanej death metal.
A pomaličky sme si to smerovali do finále. Švédsky death metal part 2. Toxaemia je jedna z tých kapiel, o ktorých som si pred nejakým časom myslel, že ich už nikdy neuvidím. Kapela založená na konci osemdesiatych rokov stála na podobnej štartovacej čiare ako všetky tie kapely typu Dismember, Entombed, Grave atď. Žiaľ, v čase najväčšieho rozpuku žánru sa rozpadli. Na mapu aktívnych kapiel sa vrátili až v roku 2017 a odvtedy vydali dva albumy, vrátane minuloročného silného kúsku Rejected Souls of Kerberus. No a strih a sme v Poprade. Opäť som sa trošku zakecal vonku a tak som úplný začiatok ich setu nestihol, ale čo sa robilo potom… Óda na mnohými fans milovaný žáner. Obe kapely, čiže Gravestone, aj Toxaemia hrajú ten povestný švédsky death metal, ale každá ide na to trošku inou cestou. Zatiaľ čo Gravestone pôsobili ľahko ako taká rock n rollová letka, s príchodom Toxaemie sa zatopilo ešte viac pod kotlom a ich prejav zase ničil všetko v dosahu ako tanková artiléria. Zaťažkané hutné riffy dokonale podčiarknuté výraznou basgitarou zrovnávali neďaleké Tatry so zemou. Pri Toxaemií sa mi páči, že vedia spomaliť, čím tie agresívnejšie skladby ešte viac vyniknú. Takou tou pomalšou smolnou jamou, ktorá vás chytila, viac nepustila a stiahla ku dnu, bola napríklad skladba Black Death. Srdiečka death metalistov potešila určite aj vec Morbid Angel of Death, venovaná pamiatke Larsa Görana Petrova. Death metalový večierok odsýpal rýchlosťou šialeného bpm a tak sme sa ani nenazdali a boli sme na konci. Posledná skladba (žiaľ, vypadol mi názov…) ponúkla iný pohľad na kapelu a svojim stonerovým, či sabbathovským feelingom s gráciou ukončila set a vlastne aj hudobnú produkciu tohto krásneho večera.
Tak a táto príjemná májová akcia bola na konci a ja som sa mohol vybrať na štvorhodinovú cestu nocou smerom domov. Po koncerte som sa chvíľku bavil s hlavným organizátorom Štefanom a na otázku, ktorá kapela sa mi najviac páčila, som akosi nemal veľmi jasnú odpoveď. V podstate každá kapela priniesla trošku inú verziu extrémnej hudby a ponúkla silný set. Odpoveď sa k nám vlastne zniesla z pódia behom koncertu. Niekedy v priebehu setu Toxaemie totižto ich spevák Dennis Johansson povedal: „I fucking love death metal!“. No, my tiež kámo, my tiež.
Foto: Radoslav Vastuško
