Trvalo to dlho, ale dostávame sa ku tretej časti nášho seriálu o germánskom thrash metale. Na príkladoch rôznych kapiel a najmä trojici tých najslávnejších
sme si prešli zrodom tejto špecifickej vetvy metalovej hudby a jej vrcholným obdobím. V deväťdesiatych rokoch (no, zhruba) však kapely začali do svojich kotlov primiešavať nové ingrediencie a snažili sa posúvať žáner rôznymi smermi. Nebolo tomu tak iba v okruhu záujmu kapiel, ktorým sa v tomto seriáli venujeme. V podobnej situácií sa ocitli aj kapely na druhej strane oceánu. Treba povedať, že línia osudu bola až zvláštne príbuzná – stočenie kormidla štýlu (Metallica – Kreator), výmena spevákov (Anthrax – Destruction), či v podstate rozpad (Megadeth – Destruction). Najmenšia zmena prebehla u dvojice Slayer a Sodom, ktorí sa síce držali thrash metalu ako čert svojho kopyta, ale isté kozmetické obmeny prebehli aj u nich. Aby som ale zbytočne nenaťahoval úvod (pretože je toho pred nami pomerne veľa), vrhnime sa pokračovať tam, kde som naposledy skončil.
Po mega úspešnom období, ktorého vrcholom bol album Coma of Souls, zrejme skrsla v hlave Milleho Petrozzu a jeho kumpánov myšlienka prísť s niečom do istej miery iným. Začiatkom deviatej dekády sa na výslnie dostali kapely typu Ministry, Prong, či Godflesh a chlapcom z Kreator „ušividne“ zachutila tá odľudštenosť ich prejavu. Rozhodli sa ju skombinovať so svojim vlastným zvukom a z týchto dvoch prútov v podstate upliesť bič na vlastných fanúšikov. Čo si budeme klamať, metalová komunita je dosť konzervatívna. Aj keď sa v dnešnej dobe síce tvári, že dokáže byť zhovievavejšia, tak stačí aby nejaká kapela urobila krok mimo vyšľapaný chodník a už je oheň na streche. Preto si predstavme, že album Renewal mohol vo svojej dobe pôsobiť ako
trepotajúce sa červené plátno toreádora na býčie zmysly. Tie industriálne pazvuky, strojové riffy a tempo, Milleho chladný spev… To všetko bola dosť odlišná stránka v knihe ich diskografie v porovnaní s doterajšími albumami. Ucho pozorného poslucháča ale aj v tej dobe muselo poznať kvalitné skladby ako Winter Martyrium, titulku Renewal, Reflection, či Europe After the Rain. Vo svojej dobe asi trošku nedocenený album, ktorý ale získal väčší kredit s pribúdajúcimi rokmi. Okrem samotnej hudby prešiel inováciou aj vizuál, pretože po tých predchádzajúcich maľovaných brutalitkách na obaloch, tentokrát kapela siahla po službách Davea McKeana, ktorý je známy zo spolupráce s kapelami ako Dream Theater, Fear Factory, Machine Head, Paradise Lost, či Testament. Ten motív by možno viac sedel pre nejakú prog rockovú kapelu typu Rush, ale viete, proti gustu… Aj keď kvôli tej žánrovej zmene medzi Coma of Souls a Renewal to smrdelo personálnymi zmenami, tak pravda je taká, že tieto dva albumy nahrali tí istí ľudia. K rošáde vo vnútri Kreator prišlo až po Renewal. A to k zmene dosť citeľnej. Odišli dvaja členovia klasickej zostavy – Rob Fioretti a Ventor, čiže celá rytmická sekcia. Ich miesta nahradili Christian Giesler (ten zobral svoj kšeft naozaj dlhodobo, pretože u Kreator zostal nasledujúcich 24 rokov) a Joe Cangelosi (známy napríklad z Whiplash). Takto repasovaná kapela vyvrhla v roku 1995 album Cause for Conflict a keď sa do neho započúvate, tak je vám jasné, prečo dostal meno „dôvod na konflikt“. Taká tá jemná strojovosť minulého albumu zostala niekde v povetrí, ale kapela okrem toho vsadila všetko na jednu kartu menom brutalita. Na mnohých miestach sa tu Kreator dostávajú až do death
metalových polôh, ale napriek tomu zostávajú verný ich vlastnému rukopisu. A treba povedať, že Mille tu vrátil svoj hlas do miest, kde ho máme najradšej. Cause for Conflict je (ako veľa albumov z tohto obdobia v porovnaní s klasickými albumami) značne nedocenený, ale keď sa oprostíte od nejakých hlúpych predsudkov, tak sa vám otvoria skvelé skladby ako Prevail, Catholics Despot, Progressive Proletarians, Men Without God, Lost, či Celestial Deliverance. K tomuto albumu boli ešte natočené dva klipy a to konkrétne ku skladbám Lost (tak trochu stroboskopický klip a človek pri ňom asi dostáva epileptické záchvaty ako pri pozeraní Pokémona) a čarom japonských samurajov inšpirovaná Isolation. A posúvame sa zase o krok ďalej, konkrétne do roku 1997. Predzvesťou ďalšieho albumu bol singel Leave This World Behind, ktorý ešte o niečo viac zabrnkal ortodoxným fans po nose. Ten album niesol meno Outcast a priniesol opäť radu zmien. Ale po poriadku. Za prvé sa opäť prekopala zostava kapely. Na listine odchodov svietili mená Frank Blackfire a Joe Cangelosi, no a príchody (resp. návraty) hlásili Ventor a Tommy Vetterli (Coroner). Možno niekto čakal nejakú thrashovú rozbušku, lenže Kreator svoje smerovanie vrhli úplne opačným smerom. A to je to za
druhé. Nejakých smrtiacich pasáží si tu človek veľmi neužije, ale priestor ešte viac dostali industriálne a gotické experimenty (neviem, či sa dá hovoriť o experimentoch, ak to bolo očividné smerovanie kapely už nejaký ten čas). Pretože ja mám slabosť pre takých outsiderov (ono ten názov k tomu proste odkazuje), tak mi je tento album takým zvláštnym štýlom sympatický. Skladby ako Leave This World Behind (k nej vznikol klip, kde sa Mille šúcha stále o nejaké steny), jasná hitovka Phobia, temná Black Sunrise, tvrdá Enemy Unseen, možno až rádiová Forever, či so silným refrénom napísaná Ruin of Life. Celým albumom Outcast sa ale ako niť tiahne taký pocit (možno) veľkého smútku. Či už sála z textov, či samotných hudobných kompozícií. A to ešte nebol ani z ďaleka koniec, pretože na konci milénia prišiel album, ktorý na Outcast prirodzene nadväzoval. K albumu Endorama hovorí Mille takto: „Nechceli sme ním nahnevať fanúšikov. Robili sme iba to, čo sme v tom danom momente cítili ako prirodzené.“ Neskôr dodáva: „Vždy som mal rád aj inú hudbu ako metalovú, napr. vlnu dark wave v Anglicku v osemdesiatych rokoch. Proste som chcel napísať niečo v podobnom duchu a tak vznikla Endorama. Dodnes si myslím, že je to skvelý album.“ Endorama znamenala vrchol ich bádania po iných hudobných územiach a naposledy sme si tak mohli vychutnať „Stvoriteľa“ v takom rôznorodom háve. A ak by niekoho zaujímal názor mojej malej trápnej maličkosti, tak tento album vidím podobne ako jeho hlavný autor. Ak sa oprostíte od nejakých zväzujúcich okovov toho, ako by asi mal znieť Kreator podľa vzoru ranných albumov, tak tu nájdete malý poklad v podobe skladieb Golden Age,
Endorama, Shadowland, Chosen Few, Passage to Babylon, Future King alebo Pandemonium. Veľa skladieb na albume prechádza automaticky jedna do druhej, čo vytvára dojem konceptuálneho albumu. Veľmi peknou ukážkou toho je napríklad inštrumentálny „ždibíček“ Entry, hraný na klavíri (pokojne by mohol byť použitý v nejakom soundtracku k filmu). A aby som nezabudol, tak aj k tomuto albumu samozrejme vznikli dva klipy a to konkrétne k titulnej Endorama (apropo, tu hosťuje Tilo Wolff z Lacrimosy a ten gotický nádych klipu smeruje až niekam k Sisters of Mercy) a k Chosen Few (tu vedľa nejakej lechtivej striptérky točiacej sa okolo tyče, spieva Mille nahodený do obleku). Nové milénium prinieslo opäť zmeny ako v zostave, tak aj tie razantné štýlové, ale o tom v ďalšom pokračovaní.
https://www.youtube.com/watch?v=XTu-MH9RtV4
https://www.youtube.com/watch?v=Wihwj_oTE8c
https://www.youtube.com/watch?v=fe1EwA3ZGsI
https://www.youtube.com/watch?v=–SoKv-0dh4
https://www.youtube.com/watch?v=RKcuTavVwgo
https://www.youtube.com/watch?v=XrWeBJXC4IU
https://www.youtube.com/watch?v=-JTaszYeZIs
https://www.youtube.com/watch?v=7fHYnvCt87I
https://www.youtube.com/watch?v=q2fEXkg0py4
https://www.youtube.com/watch?v=OKJ7RpB3Sds
Sodom s Better Off Dead neboli až tak spokojní. V čom by som zase ja až tak nesúhlasil, ale je pravda, že zvuk nebol z kategórie najpodarenejších. S ďalším albumom určite išlo aj o to, aby sa kapela vrátila k nekompromisnejšiemu vyzneniu staršej tvorby. Ale zároveň zrejme chceli hľadať aj trošku iné cesty hudobným svetom. Aspoň tak to vidím ja. Začiatku deväťdesiatych rokov vládol death metal a kapela sa očividne chcela popasovať s týmto mocným súperom a tak odkukala nejaké drobné fígle, čoho výsledkom bol album Tapping the Vein. Ďalším zásadným míľnikom bolo to, že z kapely odišiel kvôli práci Michael Hoffmann a Sodom si ako jeho náhradu vyhliadli istého pána menom Andy Brings (áno, neskôr známy vďaka svojej producentskej činnosti), ktorý sa chopil uvoľnenej šestice strún. Trojica Angelripper, Witchhunter a Brings nasádzala do fanúšikov riadne výbušnú zmes. Možno až taký kobercový nálet. Úvodné
dva mlynčeky Body Parts a Skinned Alive idú presne podľa death metalovej šablóny a doslova zadupávajú do zeme. Trošku spomalenie prinesie One Step Over the Line a následne sa mláti slama opäť ďalej. Za zmienku stojí aj punková Bullet in the Head, skvelá The Crippler, či nemecky spievaná Wachturm. Asi si už niekto stihol všimnúť, že z tých klasických nemeckých „thrasháren“ sú práve Sodom mojimi najobľúbenejšími. Jedným z dôvodov je aj fakt (odliadnuc od toho, že Tapping the Vein objektívne nie je ich najlepší album), že ako mnohé kapely na neskorších albumoch mäkli a stávali sa viac prístupnejšími, tak Sodom to pekne tvrdohlavo stočili viac k extrému. Tapping the Vein sa stal labuťou piesňou pre Chrisa Witchhuntera (no dobre, podieľal sa aj na The Final Sign of Evil, ale o tom až v poslednej časti), pretože ho k tomu zrejme dohnalo zdravie a neutíchajúca závislosť na alkohole, ktorá sa mu o niekoľko rokov neskôr aj stala osudnou. Každopádne, mnoho fanúšikov tvrdí, že s jeho odchodom z kapely skončilo také to klasické obdobie Sodom a jeho nezameniteľný štýl kapela postrádala a stala sa dosť inou. To je samozrejme cítiť na nasledujúcej placke menom Get What You Deserve. Ešte predtým Sodom splodili jemne zvláštne EP Aber bitte mit Sahne!, kde okrem zopár starších skladieb nájdete aj titulný cover od Uda Jürgensa (uf…). Ale späť ku Get What You Deserve. Ja mám síce pre sodomizačnú jednotku slabosť, ale pri tomto albume sa asi viacerí zhodneme, že ide zrejme o najslabší kúsok z ich bohatej diskografie. Či už to bolo tým vyššie spomenutým odchodom Witchhuntera, ktorého nahradil Guido „Atomic Steif“ Richter (Living Death, Assassin, Holy Moses, Violent Force…),
zmenou producenta, ktorý dal dokopy takýto dosť špinavý zvuk, alebo len jednoducho v tomto čase takým hluchým obdobím, ktoré akosi neprinieslo silnejšie skladby. V podstate to je jedno. Zaujímavé je to, že kapela od takmer death metalového nádychu minulého albumu stočila kormidlo až takmer do hc/punku. Ale aby som iba nekrivdil, tak aj tu sa nájde zopár podarených vecí ako titulná vec Get What You Deserve, Jabba the Hut, Into Perdition, Sodomized a najmä Unbury the Hatchet. Po tomto albume prišiel rad na živák Marooned Live ešte v tej istej zostave, ale nasledujúci album vydaný hneď v ďalšom roku, bol opäť v znamení zmeny zostavy. Andy Brings si zbalil caky-paky a jeho miesto zaujal Dirk „Strahli“ Strahlmeier, žiaľ iba na jeden album. Osud tohto talentovaného gitaristu bol pomerne nepekný. Nahral so Sodom album Masquerade in Blood, ktorým si napravili reputáciu (aj keď je veľa fans, ktorý mu nevedia prísť na chuť), ale u Strahliho sa prehĺbila drogová závislosť, až nakoniec skončil ako regulérny bezdomovec (nejaký čas si aj posedel v lochu). Začiatkom roku 2011 žiaľ zomrel na predávkovanie. Zostal tu však po ňom aspoň tento album. Na obal albumu sa vrátil maskot
Knarrenheinz a do kapely živá voda. Aspoň teda mojim subjektívnym pohľadom. Alebo to je možno iba tým, že ten predchádzajúci album vážne veľmi nemusím. Ale skladby ako Masquerade in Blood, Gathering of Minds, Fields of Honour, Braindead, Shadows of Damnation, či Unwanted Youth si miesto v (mojom) playliste zaslúžia. V rýchlom tempe sa pokračovalo aj ďalej. Rok 1997 bol v znamení album Till Death Do Us Unite (s veľmi divným obalom) a keď sa započúvate, tak aj opätovného prikloneniu k punku. A stála zostava zas a znova nehrozila. Angelripper zostal ako sám vojak v poli a tak do kapely naverboval novú dvojicu – Bernd „Bernemann“ Kost (gitara, ex-Angel Dust…) a Konrad „Bobby“ Schottkowski (bicie, Tank…). Keď hovorím o tom priklonení k punku, tak tu mi to sedí viac ako v prípade Get What You Deserve. Za prvé, ten zvuk je o triedu lepší a za druhé, aj tie skladby tu majú miestami až hitový potenciál – Frozen Screams, Fuck the Police, Gisela, Hanging Judge, Polytoximaniac (tá by sa vynímala aj na Better Off Dead)… Zhruba niekde tu končí (dajme tomu) experimentálnejšie obdobie Sodom. Od nasledujúceho albumu Code Red zodvihla kapela zbrane a opäť pálila ostrými. Ale o tom samozrejme v poslednej časti seriálu.
https://www.youtube.com/watch?v=7wwUhyANFGc
https://www.youtube.com/watch?v=XYeQiQ2aIS0
https://www.youtube.com/watch?v=FcQysvBaKP4
https://www.youtube.com/watch?v=AWBDkd1pU2s
https://www.youtube.com/watch?v=A8oNGnBy-GY
https://www.youtube.com/watch?v=1Bf6E53vMsA
No a môžem pekne krásne nadviazať tam, kde som skončil v minulej časti pri odseku o Destruction. Kapela uzavrela jednu svoju kapitolu odchodom na tom najzraniteľnejšom poste a to na poste speváka. Schmier odišiel z Destruction a založil Headhunter. Kapelu s dosť jemnejším zvukom, aj keď tie ozveny thrash metalu tam sú stále počuť, ale skôr zabŕdajú do melodickejších koľají kapiel ako Metal Church, možno starších Savatage apod. Okrem Schmiera tvorili Headhunter aj svetobežník Jörg Michael (známy z kapiel ako Grave Digger, Running Wild, Stratovarius, Saxon, Mekong Delta, Rage, Living Death…) a gitarista Uwe Hoffmann, ktorý si urobil meno v heavy metalových Talon. Kapela natočila v deväťdesiatych rokoch tri albumy a v novom miléniu, po krátkodobom reunione pridala ešte jeden. No ale späť k Destruction. Okrem postu speváka zostalo v kapele všetko tak, ako to nechali po Release from Agony. Čiže viac sa so zostavou nehýbalo. Len taký maličký detail, pretože Schmier okrem spevu držal v rukách aj štyri hrubé struny, tak si museli basové party medzi seba rozložiť obaja
gitaristi, čiže Mike a Harry (no a pomáhal im s nimi ešte Christian Engler, neskôr hrával napríklad s Necronomicon). K tej situácií okolo odchodu Schmiera hovorí Mike takto: „Nahrávali sme základy skladieb, ale Schmier s nimi nebol vôbec spokojný a muzika sa mu nepáčila. Tak sme proste odišli a naše vzťahy sa naštrbili. S odstupom času to samozrejme nebolo dobré riešenie, mali sme sa porozprávať. Ale stalo sa.“ No ale stále som neprezradil, kto nahradil Schmiera. Jeho miesto zaujal André Grieder zo švajčiarskych Poltergeist. Andrého prejav je melodickejší a má o niečo vyššie posadený hlas, čiže ku zmene určite prišlo. Tá zmena zaváňala ešte viac technickejšími skladbami ako tomu bolo u Release from Agony, pretože sa Destruction na Cracked Brain pohli smerom možno až niekam k Annihilator. Ja som síce tento album zaradil do tretej časti rozprávania o nemeckom thrash metale (hlavne preto, že na ňom nespieval Schmier a bolo to už do istej miery niečo iné ako dovtedy), kde sa v deväťdesiatych rokoch experimentovalo a hýbalo žánrom, ale Cracked Brain je pre mnohých fanúšikov ešte jedným z tých klasických albumov. Jedna vec je však istá a to tá, že album neobsahuje až tak výrazné skladby ako jeho predchodcovia. Vypichol by som asi iba len titulku Cracked Brain, Time Must End a taký nezvyklý cover od The Knack – My Sharona. Na tomto albume sa mi páči ešte obal z dielne Adreasa Marschalla, ktorý tak trochu reflektuje minulosť Destruction (v zrkadle nad posteľou môžete vidieť tvár Mad Butchera, na obrazovke televízie zase motív album Release from Agony). No ale v nasledujúcich rokoch sa ešte len mali diať veci. V kapele prišlo opäť k personálnemu
zemetraseniu. Christian Engler, ktorý pomáhal s nahrávaním Cracked Brain, sa stal oficiálnym basgitaristom Destruction. Nasledovali ho jeho spoluhráči z kapely Ephemera´s Party Michael Piranio (gitara) a Thomas Rosenmerkel (spev). Zlatú éru Destruction už teda pripomínali iba Mike a Olly. No a pretože sa nachádzame niekde v polovici deväťdesiatych rokov, hudobnému svetu vládli viac-menej grunge kapely a čo sa týka nejakých agresívnejších tónov, tak zase pre zmenu Pantera vydávala svoje najlepšie albumy. A práve v týchto Južanoch sa vcelku prekvapivo zhliadli Destruction. Toto obdobie tzv. Neo-Destruction začalo s eponymným EP Destruction (1994). O rok nasledovalo ďalšie EP menom Them Not Me a v roku 1998 aj fullko The Least Successful Human Cannonball. No, čo k týmto nahrávkam povedať? Pantera vedela v tomto štýle aspoň napísať silné skladby. Destruction mi v tomto štýle pripomínali sladkovodnú rybu v slanej vode. Popravde, aj samotní Destruction sa k týmto albumom v podstate nepriznávajú a majú ich tak stranou od oficiálnej diskografie. Proste, snaha tam bola, ale prežiť v tomto prostredí nevedeli a preto aj chcípli. Nie síce nadobro, ale až návrat strateného syna vrátil kapelu späť na výslnie, ale o tom až nabudúce.
https://www.youtube.com/watch?v=Hoo8w0A0rHk
https://www.youtube.com/watch?v=fSt9XbHs-74
https://www.youtube.com/watch?v=4Jkd60TU2as
https://www.youtube.com/watch?v=FeXb-9W9P5Q
Okrem thrash metalového pódiového stupienka však v deväťdesiatych rokoch rozbiehali svoju kariéru aj kapely, ktoré prisahali na pravoverný thrash a nejaké experimenty ich veľmi nebrali (aspoň v tom čase teda). Jednou z takých boli a stále sú Witchburner, pochádzajúci zo srdca Nemecka, z mesta Fulda. Keď si niečo od nich pustíte, tak v tom musíte počuť staré veci od Sodom a Destruction. Ale ide z nich ešte taký pekelnejší pach (preto to niekedy inklinuje možno až ku švédskym Nifelheim). V kapele už nefiguruje nikto zo zakladajúcich členov, ale najdlhšie pôsobiacim členom je gitarista Simon Seegel, ktorý hral už na debute v roku 1996. Mimochodom Simon, spolu s bubeníkom Felixom Darniederom hrajú v kapele Cadaveric Poison, kde obhospodáruje basu a reve do mikrofónu istý pán Paul Speckmann (Master, Death Strike, Funeral Bitch…). Aby sme ten zoznam známejších pôsobísk tak nejako uzavreli, tak spevák Norman „Pino Hecker“ Hegger šimrá svojimi hlasivkami mikrofón aj v grindových Terrorazor (ak dávate prednosť klasickejšiemu grindu na spôsob Terrorizer (kto by si to
pomyslel vďaka tomu menu), tak tu sa nakŕmite). Diskografia Witchburner číta sedem štúdiových albumov (ten posledný Bloodthirsty Eyes je už celkom zaprášený, predsa len mu patrí letopočet 2013), ale vo všeobecnosti je za ich najlepší považovaný album Blood of the Witches (2007).
https://www.youtube.com/watch?v=MP4GRbANRRc
https://www.youtube.com/watch?v=psW9vER5DuI
Kožené kraťasy s trakmi, pivo a klobásy. To si asi predstaví nejaký náhodný človek, keď sa povie Mníchov a celkovo Bavorsko. My si ale odskočíme od týchto Oktoberfestových gýčov a presunieme sa do nižších podlaží tohto mesta, kde svoj thrash metal, skôr amerického strihu na spôsob Dark Angel, Demolition Hammer apod. drtí kapela Hateful Agony. Na thrashovom pieskovisku si robia bábovičky už od roku 1997, takže na prvý pohľad to nie sú žiadni zelenáči. Pri bližšom skúmaní však pôsobia
pomerne mladistvo, pretože zmeny v zostave kapiel boli pomerne časté. Celý ten ansábel drží pokope osoba bubeníka Thomasa Hörbeho, ktorý je ako jediný v kapele od jej začiatkov. Inak, celkom sranda je, že členovia kapely si k svojim krstným menám popridávali prívlastok Hateful, čiže taký závan Ramones z toho ide. Podobne ako ich vyššie spomínaní kolegovia venujúci sa upaľovaniu bosoriek, tak aj Hateful Agony stihli za dobu svojej existencie natočiť sedem albumov. Avšak na ich diskografiu sa až tak nepráši, pretože zatiaľ posledný album Home Sweet Hell stihli vydať v tomto roku.
https://www.youtube.com/watch?v=2vozJCZkI3U
Opäť Bavorsko. Len tentokrát mestečko Lauf, kúsok od Norimbergu. Tu už vyše tridsať rokov špekulujú ako preraziť členovia kapely Repent. Kapela síce vznikla už v roku 1992, ale plnohodnotného debutu sa dočkala až o osem rokov neskôr. Čo je teda zrejme celkom doba… A napriek tomu, že po novom miléniu sa začala renesancia thrash metalu ako takého, tak Repent nikdy nejako výrazne nevyliezli zo svojej
ulity. Ale možno stačí malé nahliadnutie za zvukovú stenu kapely. Keď si pustíte debut Escape from Reality a porovnáte ho so zatiaľ posledným albumom Condemned to Fail z roku 2019, tak minimálne ja by som dal určite prednosť tomu 23 rokov starému kotúčku. Nejde len o to, že sú tam silnejšie skladby, ale aj ten zvuk mi príde lepší. Čo je prípad, ktorý akosi asi ani neviem s čím porovnať. Každopádne, kapela stále hrá a tvorí a to je minimálne dobre.
https://www.youtube.com/watch?v=zAkN1yn1KG0
Rodné mesto Blind Guardian – Krefeld. Nejdem meniť žánrovú tabuľku, len mi to tak pripomenulo. Z tohto mesta pochádzala aj kapela Blood Red Angel. Minulý čas je na mieste, pretože už zhruba trinásť rokov nehrajú. Čo je ovšem škoda, pretože ich thrash sa značne líšil od toho tradičného germánskeho. Bolo tam miestami
cítiť hardcore a proste také celkovo sekané riffy a typické frázovanie. Blood Red Angel teda nahrali štyri albumy, čo je za jedenásťročnú kariéru celkom slušné číslo. Ale žiaľ, studňa vyschla. No a členovia sa rozpŕchli kade-tade. Napríklad spevák Klaus Spangenberg hral istú dobu na bicie u celkom populárnych Motorjesus.
https://www.youtube.com/watch?v=1ys43_fHGus
Teraz si povieme niečo o možno nie zrovna kapela, ale skôr projekte. Phillip Boa založil v roku 1985 kapelu Phillip Boa & The Voodooclub s ktorou dosiahol aj nejaký ten komerčný úspech. V roku 1994 si poskladal tento (aspoň na papieri) zaujímavý projekt. Nazval ho Voodoocult a svoje party na ňom zahrali také esá ako Mille Petrozza (Kreator), Chuck Schuldiner (Death, Control Denied), Dave Lombardo (Slayer, Mr. Bungle…), či Waldemar Sorychta (Grip Inc.). To sa týkalo prvého albumu Jesus Killing Machine. O rok neskôr prišiel druhý album nazvaný jednoducho Voodoocult a tu sa opäť hosťami nešetrilo, pretože sa tu vyskytli mená Jim Martin (Faith No More), Gabby Abularach (Cro-Mags), Dave Ball (Killing Joke), či Markus Freiwald (neskôr
známy zo Sodom). Nehovorím, že tie dva albumy sú zlé, ale som schopný si ich pustiť asi len ako kulisu k niečomu. Ten thrash metal tam niekde buble, ale je na ňom veľa samplov, rôznej avantgardy a neviem čoho. Ako keby sa Voivod rozhodli hrať spolu s Ministry v Nemecku. Proste ak chcete počuť experimentálnu muziku v kombinácií s thrash metalom, tak toto je asi ten najjagavejší príklad.
https://www.youtube.com/watch?v=Z85TEgHWgsw
https://www.youtube.com/watch?v=zyDAB8bq0MI
Neviem nakoľko poznáte horor Angel Heart z roku 1987. Hviezdili tam mená Mickey Rourke (keď ešte nevyzeral tak, že by ste sa ho nebáli hodiť do tých automatov na zálohované fľaše), Lisa Bonet a Robert De Niro. Práve De Niro tu hrá sympaťáka menom Louis Cypher. No a teraz si skúste to meno len tak foneticky zopakovať. Správne, hral tam Lucifera. No a práve tento film a táto postava evidentne silne inšpirovali túto nemeckú kapelu. A opäť tu máme podobný prípad ako o niekoľko riadkov vyššie kapelu Repent. Louis Cypher taktiež položili základy už začiatkom rokov deväťdesiatych, nahrali niekoľko demo nahrávok, ale debutu sa dočkali až v roku 2000. Album dostal meno Cyphernation a na jeho obale je obrázok, ktorý je vlastne jedným z
posledných záberov spomínaného filmu Angel Heart. Ak by som mal tento ich materiál k niečomu prirovnať, tak je to taká ľahšia verzia Megadeth alebo Annihilator. O dva roky neskôr pridala kapela druhý album Bad Times for Good Times (mimochodom so strašným obalom, ohne a kocky…) a ten znie ešte viac rockovejšie. Nič slaďučké, ale aj tak to už bolo dosť vzdialené od thrash metalu a o jedenásť rokov neskôr Louis Cypher zamávali na rozlúčku. Zrejme definitívne.
https://www.youtube.com/watch?v=dNiFGhKg3Co
Tieto deväťdesiate roky sú celkom zaujímavé obdobie. Mnoho nemeckých thrash metalových kapiel neznelo klasicky germánsky, ale zjavne načahovali ruky a uši cez oceán. Ďalšou takouto kapelou sú Delirious. Títo ako keby z oka vypadli Testament. Delirious sa vyliahli v meste Hamm, blízko Dortmundu, už hneď skraja deväťdesiatych rokov. Ale zase tu máme tú obohratú pesničku, pretože debut nahrali až takmer po deviatich rokoch existencie. Následne k nemu pridali ešte tri albumy a od roku 2015, čiže od albumu Moshcircus mlčia (no dobre, v roku 2018 ešte pribudlo EP Zero Resistance).
https://www.youtube.com/watch?v=zHcS7PyWJlE
A opäť ten závan zaoceánskeho thrashu. Kapelu Perzonal War by som charakterizoval ako niečo také, ako keby v Metallice spieval Warrel Dane z Nevermore. Taká tá kombinácia thrash a power metalu. „Osobná vojna“ vznikla v roku 1996 a od tej doby sa ich diskografia rozrástla na deväť albumov. No ale opäť ako pri niektorých už spomínaných kapelách, tak od roku 2015 čakáme na nový materiál (od albumu The Last Sunset a áno viem, že v ich diskografií ešte figuruje jeden s názvom Inside the New Time Chaoz, ale tam sú iba znovu prehrané skladby z prvých dvoch albumov). Názov kapely pôvodne znel Personal War, ale v roku 2002 boli nútení zameniť S za Z kvôli nejakým právnym dôvodom.
https://www.youtube.com/watch?v=qVM_iNtYVLI
Logo akoby obšľahnuté od Atheist. Hudba ako thrash metalový Death, možno odpoveď na švajčiarskych Coroner. Takto v skratke by sa dali opísať Lost
Century. Tu sa opäť ukazuje ako sa v deväťdesiatych rokoch rozťahoval štýl a pomaly sa mazali mantinely žánrových škatuliek. Lost Century pochádzali z Düsseldorfu. Opäť minulý čas, pretože ich životná púť bola ohraničená iba časovým úsekom šesť rokov (1990-1996). Za ten čas sa predviedli na dvoch albumoch, jednom EP a k tomu pridali nejaké demá. Ja by som sa trošku pristavil pri ich prvom albume Complex Microcosm (Movement in Nine Rituals), pretože náplň tohto albumu je neskutočne vyzretá. Progresívne pasáže s ťažkými riffmy, akustické vsuvky, inštrumentálne predely, umenie zrýchliť, ale aj spomaliť. Nádhera to počúvať aj po takmer tridsiatich rokoch od vydania.
https://www.youtube.com/watch?v=eCIw4tZPfxo
Späť do náručia klasickejšieho thrash metalu. Tento náhľad nám ponúka kapela Entera. Títo veteráni scény si zakladajú na silných melódiách, akurát mne
celkom vadí hlas Carstena Luttera, posledného pôvodného člena. Ale to je asi tak môj problém. Carsten sa v posledných rokoch obklopil opäť novými členmi (počet hudobníkov, ktorí prešli kapelou by vydal aj na publikum menšieho koncertu… najznámejším z nich je Iain Finley, bubeník ktorý hral v Running Wild a nahral s nimi album Death or Glory) – bubeníčkou Sabinou Landsberg a gitarovým benjamínkom Samuelom Bremem. Aby som zbytočne nezdržoval, tak Entera za 33 rokov fungovania nahrala štyri albumy a snáď nová krv nakopne kapelu ku svetlejším zajtrajškom.
https://www.youtube.com/watch?v=hR9eyoj2trw
Už sme tu dlhšie nemali nejakú echt old school kapelu so záľubou v pekelnej síre a podobných ľúbivých zákutiach života. Ak by mal niekto chuť na niečo takéto, tak odporúčam siahnuť po starnúcich Satanových spoločníkoch Fatal Embrace. Pochádzajú z Berlína a čerpajú z kalicha plného krvi, ktorý patrí majiteľom Slayer a dajme tomu Exodus. Fatal Embrace vznikli v roku 1993 a chvíľku fungovali pod menom Nosferatu (no, zrovna najoriginálnejšie meno to nebolo). Behom troch desaťročí vyprodukovali šesticu albumov, ktorá sa síce valí viac-menej v jednom riečnom koryte, ale aspoň ide o stávku na istotu. A aj na kvalitu. Nuže, stačí sa už len započúvať
do jedného z albumov Fatal Embrace.
https://www.youtube.com/watch?v=td26y6vMjbo
Na rad prichádza kapela Warpath. Pri prvom pohľade asi človeka celkom udrie nápadná podoba loga s americkými Whiplash, ale v poriadku. Rodiskom kapely Warpath je Hamburg (podobne ako pri Helloween, Running Wild…). Warpath vznikli v roku 1991 a medzi týmto rokom a rokom 1998 nahrali štyri albumy. Následne sa na sedemnásť rokov odmlčali a vrátili sa až v roku 2015. Následne prihodili do diskografie ešte ďalšie tri albumy. Zatiaľ poslednému albumu Disharmonic Revelations patrí čisielko výroby 2022 a je to vcelku dobre počúvateľný, hrubozrnný thrash metal po vzore takých neskorších Holy Moses (samozrejme chlapácky spev, Dirk Weiss nie je Sabina Classen… apropo v minulosti hralo niekoľko članov Warpath aj v Holy Moses, takže aj preto tá podoba).
https://www.youtube.com/watch?v=aqKs4PCtTQ0
A opäť thrash, echt thrash. Čiže úzke rifle, vysoké biele tenisky, nábojnicové pásy a nášivkové vesty. Toto všetko si predstavím, keď si pustím čokoľvek od
kapely Delirium Tremens. Žiadna zložitá hudba, ale totálny víchor, ktorý rozhýbe kotol pod pódiom. Ako Destruction v najlepších rokoch okolo prvých dvoch albumov. Takže, Delirium Tremens sa dali dokopy v Bambergu, neďaleko Norimbergu v roku 1996. Za 21 rokov aktívneho hrania (v roku 2017 na festivale Storm Crusher oznámili, že to bude ich posledný koncert) obšťastnili thrash metalovú subkultúru trojicou albumov. Mne najviac imponuje hneď ten prvý, čiže Violent Mosh Ground, ktorý oplýva aj pekne špinavým zvukom za ktorý by sa nemusela hanbiť ani nejaká raw black metalová kapela.
https://www.youtube.com/watch?v=lDC-Y-uVnl8
A nenechám vás vyhladnúť. Z podobného súdka načierali aj ancikristi, ktorí niesli meno Buried God. Táto banda má vo svojom rodnom liste rok 1999 (chvíľku niesli ešte meno Antares, slovenská kapela totožného mena je za to určite vďačná) a pôrodnicu v meste Pößneck. Síce sa im podarilo nahrať iba jeden album Dark Revelation (opäť prudko originálny názov, nasledovalo ho ešte EP Sacrificed o rok neskôr), ale po hudobnej stránke je to zas a znova totálny nárez, ktorý by vám nedokázal predať ani pán mäsiar. Čiže otáčky vytočené do červených čísiel a nad tým všetkým kráka svojim zlovestným vokálom Jens „Halli“ Halter. Buried God sa „pochovali“ v roku 2004 po tom, ako sa im nepodarilo nájsť nového bubeníka. A tak skončila ich rozprávka.
https://www.youtube.com/watch?v=gTGmkRTlKH8
No a s treťou časťou tohto seriálu sa rozlúčim prostredníctvom kapely Justicia (nemýliť s tými náckami!). Táto kapela síce pôvodne vznikla v Nemecku, kde ju založil Pedro Nicolás (už podľa mena je jasné, že pochádzal zo Španielska) a doplnili ho Alex Schmidt a Artur Wlossek. V tejto zostave nahrali demo a následne sa presunuli do Španielska, ale to už sa menila zostava, kde nefiguroval bubeník Artur. V už pozmenenej zostave vznikol aj jediný album kapely Alone Against All z roku 1998. Len taká blbá poznámka. Keď som sa tak hrabal v nejakých informáciách okolo tejto kapely, tak na mňa vyskočilo meno Sergio Ramos, ktorý v Justicii kedysi hral na bicie. No a snáď to nebol ten bývalý futbalista Realu Madrid (hehe).
https://www.youtube.com/watch?v=ZDgTeR6Eb40
Takže tri štvrtiny ultra dlhého rozprávania o nemeckom thrash metale máme úspešne za sebou. Zostáva nám to už iba celé uzavrieť v poslednej časti, kde sa pozrieme na to ako sa celý žáner vrátil v plnej sile a ako sa mladé kapely po roku 2000 priklonili k svojim dávnym učiteľom.
