Cannibal Corpse: Krvavé stopy, kam sa len pozrieš

V krajine kde sa obličkové kamene liali a krv sypala, v detských izbách, ktoré svojim hlukom vypĺňali vtedajšie ťažké váhy tvrdej hudby ako Metallica, Slayer, Kreator…, sa pomaličky v hlavách pubertálnych výrostkov posiatych akné, rodili základy kapely, ktorej mal death metalový žáner nasadiť kráľovskú korunu. Ja viem, ono to je také kontroverzné tvrdenie, pretože Possessed boli asi prví, kto spojil slová death a metal do jedného celku a Chuck Schuldiner bol otec, inovátor a mozog death metalu ako takého. Ale Cannibal Corpse sa stali modlou, ku ktorej sa s nádejou krviprelievania utiekajú stáda fanúšikov do dnešných dní. O tejto kapele boli popísané stohy papiera a nespočet GB zaberajú články v počítačoch redaktorov, ale ja mám aj tak chuť omočiť môj kolohnát do tejto rieky plnej umrlcov a baktérií, ktoré nežne okúsajú tkanivá až po samotnú kosť. Odhrňme teda záves z ľudskej kože, ako v obývačke Eda Geina a pozrime sa znova na zúbok tlupy kanibalov.

Písal sa rok 1988 a spojením kapiel Tirant Sin (Chris Barnes, Bob Rusay, Paul Mazurkiewicz) a Beyond Death (Alex Webster, Jack Owen) vznikli Cannibal Corpse. Takto to znie úplne jednoducho a prirodzene. Ale obe tieto protokapely natočili aj niekoľko demo nahrávok, menovite Beyond Death stihli nahrať dve demá, kým si Webster a Owen zbalili fidlátka (A Slice of Death – 1987 a Yuk Fou – 1988, ono po ich odchode pribudlo ešte zopár demo nahrávok a v roku 2008 prišlo dokonca aj k debutu HappySick) a Tirant Sin prispeli do metalovej histórie trojicou demo pások – Desecration of the Graves, Chaotic Destruction (obe rok 1987) a Mutant Supremacy (1988, až tu sa vyskytol Chris Barnes, ktorý dovtedy stihol odtlačiť svoje hlasivky na zopár nahrávkach thrash/deathových Leviathan). Sfúkli sme teda prach z dávnych archiválií a z doby, ktorá ešte len predznamenávala neskoršiu najpredávanejšiu death metalovú kapelu sveta, sa dostávame priamo do centra diania, kde musíme dávať pozor, aby sme nešliapli do nejakého exhumovaného torza.

Na jednej skúške, keď kapela ešte stále nemala meno, prišiel Alex Webster so slovným spojením Cannibal Corpse a bolo vymaľované. Od tohto momentu aj samotní členovia kapely vedeli akým smerom sa bude kapela uberať a najmä chorý mozog maestra Barnesa začal plodiť mini hororové príbehy, ktoré stoja za textovou zložkou kapely. V roku 1989 sa táto pätica ľudožravých post teenagerov dokopala k natočeniu prvého a vlastne aj jediného dema pod hlavičkou Cannibal Corpse. Päť skladieb, ktoré obsahovala táto kazeta, vyšlo v 200 kusovom náklade a doteraz platia za veľkú raritu. Ak ale túžite počuť pôvodné znenie týchto prvých novorodených kanibalov, môžete tak urobiť napríklad cez kompilačku 15-Year Killing Spree. Alebo tu.

Ako lepšie odkrojiť poslednú dekádu minulého storočia, ako natočením kultového debutu? Presne tak to vnímali kanibali z Buffala. Prvotina Eaten Back to Life so samopožierajúcim sa zombíkom na obale, sa stala hneď v momente kultom. O obaloch z dielne Vincenta Lockeho si môžete prečítať čo to v tomto staršom článku https://metalexpress.sk/2020/05/vincent-locke-clovek-ktory-vytvoril-image-cannibal-corpse/ takže rozpisovať sa ohľadom toho tu nemienim. Čo tu treba ale zmieniť je to, že debut bol vlastne ešte stále iba takým chýbajúcim článkom medzi prehistorickým thrash metalom a v tej dobe sa plne vyvíjajúcim death metalom a je to na ňom aj počuť. Thrashové riffy sú síce zahalené cintorínovou hmlou death metalu, ale stále to ešte nie je ten čistý žáner ako na neskorších kotúčikoch. A ani hlasivky záhrobáka Barnesa ešte nejdú do hĺbky studne starého Brúny.

Netrvalo to však ani celý rok a ľudový súbor požieračov ľudských ostatkov priniesol erbovný album Butchered at Birth. Pamätám sa, ako (samozrejme o niekoľko rokov neskôr, predsa len pri vydaní tohto albumu som ešte stále nemal nárok sfúknuť ani prvú sviečku na torte) si jeden kamarát kúpil tričko s motívom tohto albumu a jeho mama sa k nemu nepriznávala vždy, keď si to tričko obliekol. Nuž a asi nie je náhodou, že práve od tohto albumu začali kapele, resp. jej vydavateľstvu krušné chvíle s cenzúrou. Ale zlá reklama je tiež reklama a zakázané ovocie lepšie chutí a preto sa meno kapely nieslo naprieč svetom a kolovali o nej legendy. Je to proste aj po tých takmer 30 rokoch jeden z najlepších albumov death metalového žánru vôbec a rád sa k nemu z času na čas vraciam. Položím asfaltový kotúč na gramofón, zapálim vonnú sviečku a nechám sa unášať jemnými melódiami a romantickými textami skladieb ako Covered with Sores, Vomit the Soul, Under the Rotted Flesh

V šialenom tempe, čo rok, to album sa pokračovala aj v letopočte roku 1992. Tretí album Tomb of the Mutilated priniesol okrem znova značne explicitného obalu (práve od tohto albumu má pán Locke vždy pripravené obaly dva) aj asi najväčší hit kapely – Hammer Smashed Face. Aj keď šlágrami sa nešetrilo ani tu – I Cum Blood, Necropedophile, Addicted to Vaginal Skin, Entrails Ripped from a Virgin´s Cunt

Samozrejme neobídem jeden z najzaujímavejších a bizarných momentov kariéry kapely. Správne, reč je o nakuknutí death metalovej kapely za pozlátko hollywoodskej produkcie. Cannibal Corpse sa vyskytli v krátkej sekvencií v strelenej komédií Ace Ventura: Zvierací detektív. Jim Carrey je (alebo bol) fanúšik death metalu a je celkom známa vec, že mu ulahodili kapely ako práve Cannibal Corpse, Napalm Death, alebo Deicide. Poslední menovaní boli údajne zvažovaní ako prvá voľba, ale predsa len už v tej dobe mala kapela okolo Glena Bentona a.k.a. ocajchovaného čela, celkom kontroverznú povesť. A tak ponuka pristála na zakrvavenom stole v hrobke plnej kanibalov. Kapela nekývla hneď, ale zobrala si čas na rozmyslenie. Nakoniec to bolo pre kapelu len a len dobre a tá scénka je zábavná aj po rokoch. Mimochodom, v kotli na tom koncerte sa mihajú napríklad aj členovia Cynic. Zaujímavým faktom je napríklad aj to, že kvôli explicitnému textu skladby Hammer Smashed Face, musel Barnes iba tak chrčať do mikrofónu, bez textovej náplne. Ale schválne, kto z vás si to všimol? Jedinou škvrnkou je to, že kapelu v titulkách uviedli pod názvom Cannibal Corpses. Okrem Carreyho asi veľa death metalových fanúšikov v štábe nebolo… Každopádne, skladba sa nakoniec ocitla aj na oficiálnom soundtracku, takže vesmír je v rovnováhe. Pri kinematografií ešte chvíľku ostanem. Logo Cannibal Corpse a motív albumu Tomb of the Mutilated sa mihol dokonca aj v českej produkcií. Že kde? Nájdete ho na tričku kvázi drsného metalistu vo filme Byl jednou jeden polda v scéne, kde odmieta zaplatiť 20 korún za bagety. Niekedy sa čudujem sám sebe aké blbosti pozerám… Poďme radšej ďalej.

Medzierku medzi Hrobkou zmrzačených a poriadnym pustením žilou, vyplnilo EP Hammer Smashed Face. Aj menej inteligentný jedinec zrejme podľa názvu pochopí vo co go. Okrem titulného šlágru a dvoch skladieb z prvých dvoch albumov (Meat Hook Sodomy a Shredded Humans) sa tu nachádzajú najmä dva zaujímavé covery. Tým prvým je skladba The Exorcist od protodeath metalovej stálice Possessed a tým druhým, pocta matke a zároveň fotrovi celého metalu, Black Sabbath. Kanibali si však nevybrali nejakú tradičnú hitovku, ale siahli po skladbe Zero the Hero z albumu Born Again, kde spieval Ian Gillan. Samozrejme Barnesov vokál si to miesto Gillanových výšok namieril hlboko, až niekam do Mariánskej priekopy. Verzia tejto skladby sa páčila aj samotnému Tonymu Iommimu a právom skončila aj na nejakom tributnom albume tejto legendy.

Na spomínanom EP nastal moment, kedy kapela nebola spokojná so sólami, ktoré nahral Bob Rusay pri coveroch a na albume ich musel pretočiť Jack Owen. Kapela sa chcela posúvať, ale žiaľ Bobov vývoj sa zastavil a tak musela prísť prvá radikálna zmena. Bob to vzal ako veľkú krivdu a na hudbu vlastne zanevrel. Lenže práce na novom albume The Bleeding boli v plnom prúde a tak bolo treba nového sekerníka. Stal sa ním Rob Barret, ktorý pred angažmánom u ľudožrútov hladil hmatníky gitár napríklad v Solstice, alebo Malevolent Creation. S novým mužom na palube stvorili Cannibal Corpse opäť jeden nadčasový album, ktorého meno je navždy vyrezané hrdzavým nožom v nebožtíkovi, ktorý nesie meno Death Metal. Všetky tie skvelé skladby ako Staring Through the Eyes of the Dead (pekná klipovka), Fucked with a Knife; Stripped, Raped and Strangled; Pulverized, alebo She Was Asking for It. Stále mi behá mráz po chrbte a vlasy (už len virtuálne…) roztáčam do vrtule pri ich počúvaní.

Napriek tomu, že Cannibal Corpse hrajú v našich končinách relatívne často, veľa mojich starších kamarátov, koncertných druhov, či kolegov zo zinov, najradšej spomína na koncert, ktorý sa odohral 22. novembra 1994 v Športovej hale Štiavničky v Banskej Bystrici, kde Kanibalom v životnej forme vtedy sekundovali Samael, Desultory a domáci Dissonance. Stroj času akosi stále nikto nevynašiel a tak mi zostáva iba jediné – závidieť.

Odchod Boba pred The Bleeding bol iba takou predzvesťou toho, čo sa malo stať o nejaký ten rôčik neskôr. Rozpracovaný materiál, ktorý niesol pracovný názov Created to Kill sa už na svetlo sveta nedostal. Vyhrotili sa vzťahy medzi Barnesom a zvyškom kapely, ktorým začalo vadiť čím ďalej, tým väčšie sa angažovanie Chrisa v jeho pôvodne sranda projekte Six Feet Under, ktorý stvoril s Allanom Westom z Obituary. Neskôr prišli aj ďalšie dôvody, ako napríklad to, že kapela žiarlivo vyčítala, že najväčšia pozornosť padá práve na legendárneho chŕliča, že sa im prestal páčiť jeho spev atď. Dlhý čas si vymieňali nie zrovna milé odkazy cez média a podobne. Chris sa teda oddelil a dodnes si užíva svoj rock n rollový pohľad na death metal pod značkou Six Feet Under a zásobuje fans v pravidelných intervaloch novými albumami (nad ich kvalitou niekedy iba nechápavo dvíham obočie, ale to je môj problém…). S Chrisovým odchodom odišlo okrem iného aj pôvodné logo, ktorého autorom bol práve zhulený záhrobák a tak materská loď národa kanibalov musela pozmeniť aj svoje logo a v neposlednom rade bolo treba prísť s novým hrdlom do kapely. Tým sa nakoniec stal George „Corpsegrinder“ Fisher (v tom čase ešte s prirodzene ľudsky veľkým obvodom krku) z ďalšej mlátičky Monstrosity, ktorá mala vtedy na konte iba šmakózny debut Imperial Doom.

A tak teda prišiel rok 1996, ja vo veku predškoláka a Cannibal Corpse úpenlivo čakali, ako ich prijmú fans bez ich charakteristického frontmana. Musím sa priznať, že patrím do tej skupiny fanúšikov, ktorí vedia odcitovať takmer všetko z prvých štyroch albumov, ale pri albumoch, ktoré sa blížia k aktuálnemu dátumu proste nachádzam veľa nudy. Z albumu Vile mám v hlave iba prvú skladbu Devoured by Vermin a následne sa strácam. A myslím, že nie som sám. Niektoré dobové recenzie prinášajú názory, že sa kapela už celkom opakuje a aj prijatie u fanúšikov bolo celkom vlažné. Ale proste Cannibal Corpse už boli obrovský pojem a tak sa išlo ďalej. Zaujímavosťou je ale aj to, že Corpsegrinder nahrával Vile vlastne súbežne s albumom Millenium od Monstrosity a albumy vyšli v rozmedzí niekoľkých mesiacov. Pre Monstrosity to bola vlastne celkom dobrá reklama, že ich spevák oblizuje hlasivkami mikrofón u väčšej kapely. Ak by som však vedľa seba postavil Vile a Millenium, tak sa určite rozhodnem pre posledný album Corpsegrindera u Monstrosity. George odsunul Monstrosity na druhú koľaj a začal sa naplno venovať krvavejšej práci u konkurenčnej značky. Ešte treba spomenúť, že po albume Vile si dal Rob Barret od kanibalských orgií na 10 rokov prestávku (vrátil sa až pri albume Kill) a nahradil ho Pat O´Brien z Nevermore.

Síce zvyknem neskoršie albumy ofrflať, ale sú aj výnimky. Dva roky po albume, na obale ktorého sa to v útrobách mŕtvoly hemžilo červíkmi, prišiel album Gallery of Suicide. Tu už mám v hlave natrvalo zatlčené tri klince, ktoré sa názvami zhodujú s prvými tromi skladbami albumu. Vypichol by som najmä taký zábavný klip k Sentenced to Burn, kde je neborák odvlečený na elektrické kreslo. S názvom tohto albumu prišiel Alex Webster (po odchode Chrisa hlavný autor hudby aj textov) a Corpsegrinder spomína, ako sa mu v tom momente rozsvietilo pred očami: „Začali sme o tom hovoriť a hneď mi napadol celý príbeh Samovražednej galérie. Množstvo ľudí chodí do tej divnej budovy, ale nikto z nej nevychádza, pretože vo vnútri spáchajú samovraždu. Následne zostávajú vo vnútri ležať ako umelecká skulptúra.“ No, nápad za milión.

Trvalo to zhruba rok a pól a u návštevníkov Galérie samovrážd sa začal prejavovať smäd. Konkrétne smäd po krvi. Tak aj bol pomenovaný ďalší album, teda Bloodthirst. Tričko s cenzurovaným obalom som svojho času hrdo nosil na strednej. Hmmm, tá nostalgia… Ale ten krvavý obal, kde si nejaký hybrid ako vystrihnutý z Carpenterovej The Thing ukája svoje prirodzené pudy, je proste lepší. A čo hudba? U mňa svieti znamienko rovná sa medzi albumami Gallery of Suicide a Bloodthirst. Opäť tri vynikajúce skladby (opäť prvé tri v poradí, náhoda?) a potom sa miestami u mňa začína prejavovať ospalosť. Asi by som si mal zaobstarať kartón nejakého energetického nápoja a prebehnúť všetky tie skladby, ktoré ma u neskorších Kanibalov nudili a po rokoch možno zmením názor. Možno.

Aj keď časy, kedy vám Cannibal Corpse doslova odstrelili hlavy svojimi albumami sú asi definitívne preč, to čo túto legendu zdobí, sú koncerty. Teda vo valnej väčšine (k tomu sa ešte dostanem). A tak v roku 2000, roku kedy sa mali pôvodne zblázniť počítače a pomaly hladiť ľudstvo (o 20 rokov neskôr vieme, že na to netreba počítače…) sa vydavateľstvo Metal Blade rozhodlo vypustiť medzi „krvežíznivý lid“ záznam koncertov z Milwaukee a Indianapolisu, pod názvom Live Cannibalism. Živák vyšiel aj na VHS (celkom pravek, čo?) a pre mňa je to stále jeden z naj live záznamov v celom death metalovom žánri. A bodka.

Po dvoch relatívne dobrých albumoch sa Cannibal Corpse vrátili zase viac-menej k priemeru. Album Gore Obssessed, vydaný 25. februára 2002, nepochovávajú ani tak skladby samotné, ako skôr nemastná/neslaná produkcia. Môj archív v hlave mi vypľul opäť iba jeden zapamätania hodný song a to Pit of Zombies. Ale na obranu poviem aspoň to, že sa mi svojho času páčil taký ten úsmevne groteskný obal a morbídna varianta na Princeznú myší kožíšek mi je stále sympatická. Kto by taký kožuch nechcel.

Keď už som zase pri tých obaloch, tak jedným pekným sa môže pochváliť EP, ktoré malo skrátiť medzeru medzi Gore Obssessed a nasledujúcim albumom. Miníčko Worm Infested zdobí slečna, ktorej hanblivosť nič nehovorí, ale za to sa rada mazná so slizkými potvorami jednoduchých tvarov. V pozadí sa čnie niečo ako obrovská vagína (alebo ma moja predstavivosť privádza do divných sfér, kto vie…). Po hudobnej stránke tento album obsahuje nevydané skladby a trojicu coverov od Accept, Possessed a Metallicy.

Tiež zrejme pociťujete také zvláštne vzťahy k albumom, ktoré vás k tej, či onej kapele priviedli. Ja som pomaličky končil základku a Cannibal Corpse vtrhli na svet s albumom The Wretched Spawn. Po nevýraznom Gore Obssessed bol The Wretched Spawn opätovným nahodením kapely na správnu koľaj. Vynikajúce piesonky ako Severed Head Stoning, Decency Defied, Frantic Disembowelment, Cyanide Assassin, alebo Nothing Left to Mutilate. A ten obal! Samozrejme necenzurovaný. Proste aj teraz, keď si ho pustím, tak mám podobné pocity, ako keď sedíte v reštaurácií a čašník vám prinesie presne to, čo ste si objednali a na čo ste sa tak tešili. Plagát kapely, ktorá sa motala okolo nejakého plota, mi zdobil stenu ešte dlhú dobu. Škoda, že sa po tomto albume porúčal skvelý gitarista a sympaťák Jack Owen, ktorý vraj v tom čase povedal, že ho už nebaví hrať death metal. Po rokoch to dementoval a asi na tom niečo bude, pretože neskôr hral napríklad s Estuary, alebo sa na dlhých 12 rokov upísal antikristom Deicide a stvoril s nimi 4 albumy. Aktuálne oprašuje staré truhly v pohrebnej službe Six Feet Under spolu s hlavným kopáčom Chrisom Barnesom.

Dobrí holubi sa vracajú. To si povedal asi Rob Barret a zamieril si to znova k mäsožravému klanu. Aj z tohto pohľadu bol album Kill z roku 2006 celkom zaujímavým počinom. Síce sa znova vraciam k trojici obľúbených skladieb na albume (čo tam ale po mojom názore), ale celkovo ten album pôsobí tak nejako lepšie ako albumy z konca 90. rokov. Ale nebudem klamať, je to pre mňa vlastne posledný dobrý album od Kanibalov. Ešte sa na ňom relatívne vyznám, ale neskôr mi už nahrávky naozaj znejú na jedno kopyto. Tu album posúva na vyšší stupienok nesvätá trojica Time to Kill Is Now, Make Them Suffer a Death Walking Terror. Fanúšikovia zvyknutí na detailné obrazy všemožného násilia, zrejme zostali zaskočení takým strohým obalom, kde zo záplavy krvi vyvstáva iba znepokojujúce slovíčko Kill. Možno nie je brutálny, ale to slovíčko znepokojivý je tu na mieste.

Štvorica posledných albumov – Evisceration Plague (2009), Torture (2012, tento album okolo mňa naozaj iba prefrčal a je celkom vtipné, že som aj zabudol, že tento album kapela vydala), A Skeletal Domain (2014, tu je aspoň skvelá skladba Icepick Lobotomy a musím sa trápne priznať, že až na turné k tomuto albumu som Cannibal Corpse konečne videl naživo – v Banskej Bystrici, takmer na deň presne po dvadsiatich rokoch od legendárneho koncertu v 1994… tu im sekundovali Revocation a Aeon) a zatiaľ posledný Red Before Black (2017). K týmto albumom ani neviem čo povedať. Sú si podobné ako vajce k vajcu. Technicky dokonalé (možno až príliš), ale chýba mi pri nich také to niečo, čo ma posadilo na prdel naposledy pri The Wretched Spawn. Nehovorím, že kapela žije zo svojho mena, ale proste ak je na niečom krvavé logo s iniciálami CC, tak sa to tak či tak dobre predá.

No, niekde ďaleko vyššie som spomenul, že Cannibal Corpse, aj keď už ich albumy nie sú nejako svetoborné, tak dokážu aspoň naživo stále drtiť. Výnimkou bol ale asi posledný Obscene Extreme. Áno, kapela hrala profesorsky dokonale, ale je smutné, ak manažment kapely zakáže na tak svojskej akcií, akou je práve OEF skákať z pódia. Pri tom podobne veľké kapely ako napríklad Suffocation si to užívali a nevedeli si to vynachváliť. Pri záverečnej Hammer Smashed Face už bolo skokanov príliš, takže to tam aj tak lietalo, ale taký zvláštny pocit mi aj tak po tom koncerte zostal. Proste premrhali šancu, aby sa o tomto ich vystúpení tradovali legendy ešte o generáciu neskôr.

Na tomto spomínanom vystúpení v Trutnove hral s kapelou Eric Rutan a netreba veľmi vysvetľovať aký bol dôvod. Tiež ma zaujíma, aká zostava vlastne nahrá album, ktorý sa údajne už pripravuje. Ťažko povedať, či sa ho zúčastní Pat O´Brien po jeho militaristickom večeri… Zostáva nám iba čakať (aj keď teda ja už dávno nie som cucák, ktorý by sa triasol na ich nový album, ale zvedavosť je silná vlastnosť) a snáď ešte krvilačná death metalová legenda predsa len na staré kolená prekvapí. Ale aj keby už nikdy nič nenahrali, navždy zostanú kapelou, ku ktorej kariére sa budú chcieť mnohé kapely márne priblížiť. A to je znak toho, že zanechali neskutočnú stopu na hudobnom poli.

Mrkva

Autor: Mrkva

Zdieľaj