Carcass: Prievan na pitevných halách

No, niekto nezavrel dobre dvere a z nemocničného oddelenia, kam si to jedného dňa nasmerujeme všetci, nám vyfúklo jednu anglickú mršinu. Okrem noviniek na našich stránkach, budete teraz z času na čas narážať aj na takéto kvázi biografie kapiel, ktoré zobrali žáner do svojich rúk, nejako ho zmontovali k obrazu svojmu a potom nám ho vyvrhli a s arogantným úsmevom sledovali ako nad tým výtvorom híkame. Musím priznať, že túto zhovadilú partičku menom Carcass, na ktorú sa odvolávajú asi všetky goregrindové (ich kultové staré obdobie) a melodic death metalové (neskoršie obdobie, siahajúce až do súčasnosti) kapely, mám proste rád. Čo je asi logické, lebo by som asi inak o nich ani veľmi písať nechcel. Tak si teda otvorme brašňu, kde máme skrytý obedár, fľašku formaldehydu a sadu chirurgických nástrojov a rozpitvajme si túto utešene rozvoniavajúcu zdochlinu.

Písal sa rok 1986 a v meste The Beatles a futbalu zasľúbenom (ja som teda fanúšik Manchestru United, takže iba ohrdnem nosom, hehe) sa dala dokopy banda štyroch tvorov a založili neskoršiu kultovku Carcass. Základný kameň položili bubeník Ken Owen (jeden z pionierov čo sa týka blast beatov a bol to práve on, kto vnukol kapele lyrickú stránku motajúcu sa okolo lekárskych termínov) a gitarista Bill Steer (ktorý prišiel z HC formácie Disattack a o niečo neskôr si odkrútil svoju porciu poctivého remesla aj u spriaznených Napalm Death). V tesnom závese za nimi pribudol do kapely Jeff Walker, ktorý si to zase k „mŕtvolákom“ strihol cez bandu Electro Hippies (ak by vám toto meno náhodou nič nehovorilo, spomeňte si na jedno z najdivnejších a najkratších, ak nie najkratšie splitko, ktoré obyvatelia Matky Zeme splodili… Electro Hippies sa na ňom podieľali s Napalm Death a nájdete na ňom skladby You Suffer a Mega Armageddon Death Pt.3 a keď budete mať ozaj rýchle ruky, tak si toto splitko dokážete behom hodiny pustiť presne 1800 krát) a spevák Sanjiv, ktorý naspieval ale iba demo Flesh Ripping Sonic Torment. Pri tomto deme sa zastavím. Túto zhruba 20 minútovú porciu hudobnej zvrátenosti natočili naši dnešní hrdinovia 12. 9. 1987 za smiešnych 22 libier. Okrem niekoľko sekundovej árie Die in Pain, sa všetky skladby dočkali svojej upravenej verzie na debutovej morde Reek of Putrefaction.

Leto roku 1988 bolo presne to obdobie, kedy márnice oficiálne uviedli do povedomia termín deň otvorených dverí a niekto si odtiaľ odniesol suvenír v podobe kadičky denaturovaného liehu v ktorom plával debutový album Reek of Putrefaction. Čo k tejto ohavnej zbierke textového rozkladu a hudobného extrému dodať? No je to tlak aj po tých vyše tridsiatich rokoch. Už len keď sa pozriete na obal, ktorý zdobí koláž rozkladajúcich sa tiel, môže sa nejakému nezasvätenému človeku urobiť nevoľno. Kapela sa nám tu osekala už iba na trojicu. Odišiel Sanjiv a spolu s basgitarou sa k mikrofónu priblížil Jeff Walker. Teda pardón, Frenzied Fornicator of Fetid Fetishes and Sickening Grisly Fetes. Áno, kapela si dala zaujímavé prezývky – z Kena sa stal Grume Gargler and Eviscerator of Maturated Neoplasm a Bill prijal pseudonym Gratuitously Brutal Asphyxiator of Ulcerated Pyoxanthous Goitres. Stručné, krátke, výstižné a ľahko zapamätateľné. Okrem totálneho hudobného bordelu kapelu zdobili texty plné lekárskych praktík, absolútnej morbidity, cynismu, sarkasmu, ale aj značného množstva čierneho humoru. Za všetko hovorí napr. zadná strana obalu, kde nájdete citát speváčky Alison Moyet, ktorý vo voľnom preklade znie: „Myslím, že svet je mŕtva zdochlina a ľudia sa chovajú ako červy…“ No, niečo na tom bude. Carcass si týmto albumom vydobyli kultový status, čo potvrdzuje aj to, koľko kapiel sa pomenovalo po jednotlivých songoch – Maggot Colony, Festerday, Suppuration (tu mi hneď napadá niekoľko kapiel totožného mena), alebo Oxidised Razor (aj keď názov skladby je ešte doplnený o slovíčko Masticator, ale mexickí goregrinderi priznávajú, že meno kapely vzniklo práve takto). Alebo sa stačí pozrieť, čo sa dialo o pár mesiacov neskôr vo Švédsku, kde sa dala dokopy grupa General Surgery, ktorá podľa slov Mattiho Karkiho mala ísť presne v šľapajách Carcass (ak sa pozriete na obal ich prvého dema Erosive Offals je vám jasné o čom Matti hovoril) a ak si pustíte ich kultové Ep Necrology a pri úvodnej inštrumentálke Ominous Lamentation nebudete počuť Genital Grinder, tak je na čase navštíviť oddelenie ušno, nosno, krčné.

Upratovačka na oddelení poslednej štácie, ešte ani nestihla poriadne vyžmýkať mop a už dofrčala trojica morbídnych indivíduií s novou várkou skladieb, holdujúcich krvi, amputáciám, exhumácií atď. Áno, áno prešiel rok a Carcass prišli s ďalšou skrutkou do cínovej rakvy. Album honosne nazvaný Symphonies of Sickness niektorí dávajú na samotný vrchol prvého obdobia kapely. Tu som ja trochu nerozhodný, pretože mám rovnako rád Reek…, Symphonies…, ale aj nasledujúci Necroticism… Každopádne, čo sa týka „symfónií chorôb“, tak Carcass sa tu držali chodníčka vyšľapaného minulým albumom, len sa posunuli v skladateľskom umení o kúsok ďalej a taktiež si polepšili po zvukovej stránke. Ale keď sa pozriete na obal, tak tu máme opäť šťavnaté obrázky ľudí a častí tiel, na ktorých sa začína podpisovať zub času. A že život po smrti neexistuje, hehe. Z tohto marastu framforcov mäsa a kostí sa nebezpečne rozhliada rozškriabané logo kapely. Jeho autorom je Jeff Walker a používajú ho od čias dema. Len ja som ho spomenul až teraz. No nič. Viete ako si súdne ťahanice svojho času užívali Judas Priest ohľadom skladby Better By You, Better Than Me, alebo vrchný netopierí dekapitátor Ozzy kvôli skladbe Suicide Solution? Tak niečoho podobného sa dožili aj Carcass. Svojho času sa partia mladíkov v Amerike rozhodla pod odkazom skladby Exhume to Consume vykopať nevládne ostatky nejakej babičky. Nuž, všelijakí sme…

V roku 1990 zavítali britskí patologickí veľvyslanci na svoju prvú prednášku na územie vtedajšieho Československa, do Ostravy. Cyklo (Pathologist, samozrejme redaktor Sparku…) bol vtedy v tíme organizujúcom koncert a jeho historku, ktorú uverejnil pred rokmi v spomínanom Sparku, musím citovať: „Tesne pred vypuknutím akcie som si musel v hale Tatran odskočiť na WC. V hlave mi už hrali zafixované melódie, rozopínal som poklopec a len tak pre seba som si hvízdal úvodný motív skladby Reek of Putrefaction, ktorá otvára album Symphonies of Sickness. Ani som nezaregistroval ako si niekto pri vedľajšej mušli odchrchlal. Až klopanie na rameno ma zaskočilo. Otočím sa a koho nevidím – šéf Carcass Jeff Walker sa smeje, identifikuje vlastnú pieseň, chváli skvelý vkus a pridáva sa v notovaní. Stáli sme tam vedľa seba, vyprázdňovali plné močové mechúre a pískali si grindovú hymnu… Podobný toaletný unplugged si už horko ťažko zopakujem.“ No, aj takéto príbehy prináša život.

Letopočet 1991 znamenal ukončenie jednej kapitoly v kapele. Deň pred Halloweenom toho roku totižto vyšiel album Necroticism – Descanting the Insalubrious. Na tomto albume zaznamenala kapela dovtedy najväčší posun vo svojej kariére. Gore a grind sa pomaly začali sťahovať do úzadia a nahor smerovali death metalové a celkovo melodickejšie vplyvy. Aj keď patologickú fazónu si ešte držali a úplný odklon od tohto chorého štýlu nastal až na nasledujúcich albumoch. Určite za to môže aj to, že sa opäť rozrástli na kvartet, pretože do kapely pribudol vynikajúci gitarista Michael Amott (ktorý mal vtedy za sebou kultový album Dark Recollections s ešte kultovejšou kapelou Carnage, ale najväčšia sláva, teda založenie Arch Enemy, ho ešte len čakala). Jeho sóla a celkovo skladateľský um (podieľal sa ako spoluautor na dvoch asi najznámejších skladbách z albumu – Corporal Jigsore Quandary a Incarnated Solvent Abuse, k nim boli aj natočené videoklipy) je cítiť z celého tohto dielka. Aj keď je Necroticism… považovaný za jeden z najzásadnejších metalových albumov histórie a to bezpochyby právom, tak pôvodní fanúšikovia už začínali trochu remcať, že sa kapela zmenila. A to ešte nevedeli, čo ich čakalo neskôr. My to vieme a tak si o tom povieme.

Kapela v tomto období mocne koncertovala naprieč celým glóbusom v jeho životnej veľkosti a asi najpamätnejšie bolo turné nazvané Gods of Grind Tour. Tu si svoje nástroje ako zbrane skrížili s kapelami Cathedral, Entombed a Confessor. Behom tohto turné a ako čakanie na nasledujúci album, vyšlo štvorskladbové Ep Tools of the Trade, ktoré je zaujímavé aj tým, že jeho obal poslúži ešte v budúcnosti. Ale my zostávame ešte stále v prvej polovici tých rokov deväťdesiatych.

Opäť októbrový termín, iba o dva roky neskôr od posledného albumu. Keď uvideli obal (v tom čase novinky) Heartwork ortodoxní fans, tak asi začínali tušiť, že ich milovaná práchnivá zdochlina sa už definitívne zmenila. Preč bolo znepokojujúce logo, preč boli hordy mŕtvol a litre telesných sekrétov. Obal pôsobil na prvý pohľad tak sofistikovane, že by ho mohli z fleku použiť aj trebárs Pink Floyd. Iba strohé nápisy Carcass a Heartwork. Ale treba povedať, že z obalu sa týči dielo H. R. Gigera – Life Support a tak istá dávka provokácie a kontroverzie odtiaľ predsa len sála. Taktiež zmizla gore tematika v textoch a na rad prišli skôr bežnejšie témy. No a čo sa samotnej hudby týka, tak niekde som čítal prirovnanie, že Heartwork je pre Carcass to, čo pre Metallicu Black Album. S tým sa dá v podstate súhlasiť, pretože kapela zhutnila svoj sound a tak nejako vlastne dospela. A Heartwork bol aj samozrejme komerčný úspech. Samozrejme v mantineloch extrémnej hudby. Zostava zostala tá istá ako tomu bolo na predchádzajúcom albume, ale hneď po jeho nahratí sa porúčal Michael Amott. Toho najprv nahradil Mike Hickey (ex-Venom…) a neskôr Carlo Regadas, ktorý nahral aj nasledujúci album. Napriek tomu, že album už bol podstatne niekde inde ako staršie nahrávky, tak ja ho mám rád. Okrem hitoviek Heartwork a No Love Lost sa tu nachádzajú aj skvelé skladby ako Embodiment, This Mortal Coil, alebo Buried Dreams.

Ak bol Heartwork svojim spôsobom klenotom a zrejme najúspešnejším albumom v histórií kapely, tak sa Carcass evidentne nechceli opakovať a chceli prísť s niečím opäť novým a posunúť sa nejako ďalej. Týmto posunom bol nakoniec album Swansong. Možno kapela chcela zavŕšiť vývoj započatý na Necroticism… a vybrúsený k dokonalosti na Heartwork, tretím dielom skladačky, ale úprimne, neviem povedať, či sa zrovna veľmi podaril. Na tomto albume Carcass bohato načreli do škatuľky hard and heavy a nebyť Jeffových vokálov, tak by Carcass s ich pôvodnou podobou vlastne už ani nič nespojovalo. Pre mňa osobne bol Swansong prvým zoznámením sa s touto kapelou a s odstupom času treba povedať, že som si na zoznámenie nevybral zrovna najreprezentatívnejší album. A vtedy, ako malý capart, som si hovoril, že ak je toto grindová kapela, tak ten žáner predsa nie je taký extrém. Našťastie som dospel do „krásy“ a viem ako sa veci majú. Ale aby som len nefrflal okolo tohto albumu, tak sa na ňom nachádza aj niekoľko podarených skladieb, menovite Keep On Rotting in the Free World, Black Star, Cross My Heart či Generation Hexed. Taktiež sa podarilo nazvučenie ako také a keď raz za uhorský rok po tomto albume siahnem, tak si vychutnávam najmä jeho krásne sýty zvuk. Ale to je asi tak všetko. Tento album potvrdil na dlhú dobu svoje meno (Labutia pieseň), pretože sa po ňom kapela rozpadla. Najprv odišiel Bill Steer, ktorý vraj nebol s výsledkom spokojný (zase ja sa ani nečudujem, ale Steer neskôr zakladá s členmi Cathedral a Spiritual Beggars kapelu Firebird, ktorá bohate čerpá z hudby 70. rokov a o niekoľko rokov si nachádza miesto aj u NWOBHM legendy Angel Witch, takže jeho neuspokojenie albumom Swansong mi príde také divné…) a zostávajúca trojica Owen, Walker a Regadas + basák Mark Griffiths (ex-Cathedral…) pokračuje v rytme nastolenom albumom Swansong pod názvom Blackstar a v roku 1997 vydávajú svoj jediný album Barbed Wire Soul.

Kto vie ako by to vyzeralo s Blackstar a aj samotnými Carcass, keby v roku 1999 nedostal Ken Owen silné krvácanie do mozgu, ktoré ho dostalo do kómy takmer na rok. Ako sám spomínal v niektorých rozhovoroch, po vyliečení si proste nepamätal niektoré obdobia zo svojho života. Vyzeralo to, že už ani nikdy nebude hrať na bicie. K bicím nástrojom sa predsa len dostal, aj keď pochopiteľne už asi na ne nebude hrať ako predtým. Preto aj keď Carcass ohlásili v roku 2007 comeback, tak on pri ňom chýbal. Teda objavil sa na pódiách a odohral zopár pasáží, ale v tom čase sa za bicie posadil Daniel Erlandsson, ktorého priviedol so sebou Michael Amott z Arch Enemy. A bolo že to slávy, keď sa zostava Walker, Steer, Amott a Erlandsson postavila na pódia festivalov v roku 2008. Tiež som mal kedysi na skrini plagát z ich koncertu na Brutal Assaulte. No a bolo iba otázkou času, kedy sa objaví nejaká zbrusu nová hudba s logom kultovej zdochliny.

Na tento moment sme si museli počkať až do roku 2013, kedy s obalom náramne pripomínajúcim dávne Ep Tools of the Trade, prišiel album Surgical Steel. Kto tajne dúfal, že by snáď mohlo aj čo i len z nostalgického dôvodu prísť nejaké ohliadnutie sa za ich najkultovejšími časmi, teda z obdobia, kedy sa vykopávali mŕtvoly, všade to páchlo hnilobou a baktérie hodovali na ešte rozkladajúcich sa torzách, tak ten asi zostal sklamaný. Surgical Steel zo všetkých najviac pripomína takého mladšieho bračeka albumu Heartwork. V dobe vydania som bol z neho nadšený, ale keď som si ho nedávno pustil, tak tá až priveľmi čistá produkcia zrejme korešponduje s tým pitevným stolom a chirurgickými nástrojmi na obale a v booklete. Proste mi tam chýba taká spontánna špina. Ale zase chápem, toto si asi žiada doba. Napriek tomu je tu niekoľko skladieb, ktoré by nemali ujsť pozornosti ako úvodná inštrumentálka 1985, The Granulating Dark Satanic Mills, Unfit for Human Consumption (k tej bol natočený aj klip, kde sa Ken Owen hrá na takého patológa ála Herbert West) a Captive Bolt Pistol. Album nahrala zostava Jeff Walker, Bill Steer a Dan Wilding (ex-Aborted…). Naživo v tom čase s nimi ešte hrával Ben Ash, ktorý drtí gitaru napríklad aj v koncertnej zostave Satyricon.

No a dostávame sa na koniec dnešného rozprávania. Carcass režú teda opäť ako ostrý skalpel útroby nebožtíka na pitevnej sále. Zostavu k dnešnému dňu tvorí trojica, ktorá nahrala posledný album a tak ako sa d´Artagnan pridal k trom mušketierom, tak aj Carcass k sebe pribrali ešte gitaristu Toma Drapera. Nebyť situácie s tým otravným vírusom, tak by sme si asi pomaly pochutnávali na novej porcií chorých symfónií z chladiacich boxov domu smútku. Takto sme dostali ešte koncom minulého roka malú ochutnávku v podobe singlu Under the Scalpel Blade, ktorá nás pomaly navnaďuje na blížiacu sa novú podobu zdochliny.

Avatar photo

Autor: Mrkva

Zdieľaj