Nedávno sme venovali niekoľko viet Markovi Riddickovi, dnes presedláme viac do farieb. Neviem ako je meno Vincent Locke
známe aj mimo ortodoxný žáner death metalu, ale jeho diela (minimálne tie, ktorými ozdobil albumy Cannibal Corpse) pozná asi každý fanúšik, ktorý aj čo len okrajovo narazil na niečo hudobne extrémnejšie. Vincent Locke sa narodil v roku 1966 a o dvadsať rokov neskôr začal prenášať svoje vízie plné násilia a brutality do kultového zombie komiksu Deadworld. Práve nad stránkami tohto šťavnatého plátku slintal kedysi slovutný chroptič (aj keď v tom čase ešte samozrejme len smerujúci k svojmu neskoršiemu postu) Chris Barnes. Celkom známou je historka ako Chris (v celkom spoločensky unavenejšom stave) v mene celej kapely zavolal v neskorých večerných hodinách Vincentovi a poprosil ho, či by mohol namaľovať čosi pre jeho bandu, kde by figurovali témy zombie a apokalypsy. Nakoniec si „tľapli“ a vznikol obal kultového debutu Cannibal Corpse – Eaten Back to Life. Úprimne, táto prvá spolupráca ešte nedosahovala neskorších mantinelov
zvrátenosti a kvality (aj keď samozrejme kult to je ako prasa, to bez debaty, ale to najlepšie ešte len malo prísť) a je možno takou drsnejšou parafrázou na obaly Iron Maiden a ich maskota Eddieho. Od nasledujúcej echt nechutnej kolekcie Butchered at Birth už ale začalo ísť do tuhého. A to nielen v dobrom slova zmysle, keď obrazy plné krvi a smrti priťahovali zraky fanúšikov silou magnetu. Mocná sila cenzúry zasiahla plnou kadenciou a poznačila jednak kapelu a jednak aj samotného Vincenta. Kým kapele zrejme zväčšená popularita, kvôli nie tak úplne želanej reklame nevadila a miestami sa v nej asi aj vyžívala, tak od Vincenta začali prichádzať otázky, či je naozaj nutné tak tlačiť na pílu a neustále rýpať do osieho hniezda. Cannibal Corpse sa tak stali pre cenzúru niečím, ako červené súkno pre býka. Neskoršia verzia albumu Butchered at Birth vyšla aj so silne upraveným obalom, kde vidíte iba logo kapely a názov albumu. Od tretieho albumu Tomb of the Mutilated začal Vincent robiť pravidelne dva obaly pre kapelu. Jeden zásadne brutálny a druhý, ktorý by síce nezapadol medzi všetky tie neutrálne obaly mainstreamu, ale od všemožných organizácií bol aspoň pokoj. Vincentova spolupráca s kapelou pokračuje až
do dnešných dní a vrátane EP, živákov, singlov a neviem čoho všetkého, vytvoril pre Cannibal Corpse cca 40 diel. Celkom zaujímavá je informácia, že Vincent Locke nie je zrovna fanúšikom death metalu. Prvý krát zašiel na koncert „kanibalov“ až okolo roku 2010. Sám má v obľube skôr rockové veci typu Pink Floyd, The Doors… Aj keď zopár ďalších diel by ste našli na obaloch niekoľkých kapiel (Rademassaker, Rotting Repugnancy…), jeho prioritou je čosi iné, ako maľovanie obalov metalových kapiel. Tu treba spomenúť ilustrácie grafického románu Johna Wagnera – A History of Violence. Táto kniha bola v roku 2005 aj sfilmovaná režisérom Davidom Cronenbergom (The Fly, The Dead Zone, Videodrome…) a hlavnú rolu si tam strihol Viggo „Aragorn“ Mortensen.
Do nasledujúcich riadkov som vybral podľa mojej skromnej mienky asi tie najpodarenejšie diela, ktoré Vincent Locke vypracoval pre Cannibal Corpse a neodpustil som si k nim aj nejaký ten komentár. Nuže:
Eaten Back to Life
1990
Aj keď vyššie píšem o tom, že obal k Eaten Back to Life neradím k tým úplným top, tak je to predsa len stavebný kameň, na ktorom sa vystavala 30 rokov trvajúca spolupráca. Súmrak dopadal na spustnutý cintorín, kde jeden opustený zombie nemal čo na večerný gáblik a tak sa s nenažranosťou pustil sám do svojich rozkladajúcich sa údov. Aj keď je tento obraz trochu teatrálny, nemôžem sa zbaviť pocitu znechutenia pri myšlienke na takéto reálne gastropredstavenie. Navyše album obsahuje niekoľko nesmrteľných hitoviek (v ktorých je ešte cítiť prelamovanie sa z thrash metalu do zatuchlých vôd death metalu) ako napr. Shredded Humans, Edible Autopsy, Mangled alebo A Skull Full of Maggots.
Butchered at Birth
1991
Iba necelý rok po debute a hneď bol cítiť taký obrovský posun. Kapela zbrutálnela, zhutnila, pridala na rýchlosti, Barnes vytiahol hĺbky až odniekiaľ z päty. A k tomu skladby s názvami ešte viac prikovávajúcimi myšlienky k záhrobnému rozkladu – Meat Hook Sodomy, Gutted, Covered with Sores, Vomit the Soul… Ale k obalu. Viete si predstaviť spojené podnikanie pôrodnej kliniky a mäsiarstva? Že nie? Vincent Locke evidentne áno. Aj keď medzi zákazníkov by sa radil asi iba Hannibal Lecter a nejaké podobné typy. Táto momentka zachytávajúca dvojicu už celkom nahnitých mäsiarov pri výkone svojho povolania, mi istý čas definovala pojem death metal. A asi nie iba mne.
Tomb of the Mutilated
1992
Znova po roku si „kanibali“ a Locke prichystali ďalšiu zbierku chorých výplodov. Dá sa povedať, že spolu s predchádzajúcim albumom ide o dvojicu tých najbrutálnejších obalov v kariére kapely. Tá scéna posmrtného orálneho sexu je naozaj
dychberúcim nápadom prevedeným na plátno. Pre aktérov maľby to bol isto nezabudnuteľný večer. Čo je možno vidieť aj na kvázi cenzurovanej verzií, kde je táto ľúbostná scéna zachytená z iného uhla a nejaký nedomrlec sa tu hrá na voyeura a evidentne si to užíva. Tento album sa zapísal veľkými písmenami do širšej verejnosti aj preto, že kapela si strihla rolu v komédií Ace Ventura, kde v preplnenom klube zahrala Hammer Smashed Face. Okrem tohto šlágra ale album ponúka aj ďalšie majstrštyky ako I Cum Blood, Necropedophile či Entrails Ripped from a Virgin´s Cunt.
The Bleeding
1994
Cannibal Corpse si v tomto období užívali post megahviezd scény (ono z tejto pozície vlastne ani nikdy nezostúpili). „Krvácajúci“ album je naprataný výbornými skladbami ako toitoika na druhý deň festivalu hnedým zlatom. Veď posúďte sami: Staring Through the Eyes of the Dead; Fucked with a Knife; Stripped, Raped and Strangled alebo She Was Asking for It. Ten
klasický obraz na obale nám nejako veľa nenapovie, o čo tam vlastne má ísť. Rozlúštenie prichádza až pri jeho necenzurovanej verzií, na ktorej vidíme postavu strácajúcu najvzácnejšiu tekutiny v tesnom objatí množstva divne vyzerajúcich osôb.
Gallery of Suicide
1998
Dostávame sa do roku 1998. Už na predošlom albume Vile prišlo k výraznej zmene na poste vokalistu, keď jeho zombie veličenstvo Chris Barnes odišiel a namiesto neho začal mumlať Corpsegrinder. Ja sa ale zastavím až pri nasledujúcom albume Gallery of Suicide. Tiež výživný názov a aj obal albumu. Život na ulici nie je med lízať a duplom nie na tej, ktorú lemujú ľudia, ktorí prestali zvládať každodenný tlak života a tak sa to rozhodli skončiť nie zrovna veselým spôsobom. Kolegyňa Mrtvolka má k tomuto albumu špeciálny vzťah, pretože tá milá pani ktorá si porcuje brušnú dutinu, sa výrazne ponáša práve na ňu. Mimo to, medzi piesonky, ktoré sa zapísali do análov death metalu treba priradiť názvy I Will Kill You, Disposal of the Body alebo 
Sentenced to Burn.
The Wretched Spawn
2004
Aj keď kapela vydala neskôr ešte veľa albumov a Mr. Locke maľoval ako na bežiacom páse, pre mňa posledný podarený obal je ten, ktorý zdobí 16 rokov starý album The Wretched Spawn. Samozrejme jeho necenzurovaná verzia, pretože tá ktorá prešla sitom a zacláňa na nej iba lebka, je predsa len trocha málo. Na tej šťavnatej akoby sa Vincent vrátil do obdobia Butchered at Birth a sme opäť svedkami pôrodu. Z lona šťastnej mamičky vylieza niečo, z čoho by sa nechutne zatvárili aj obe ústa Xenomorpha. Z útrob albumu vzišli mocné skladby ako Severed Head Stoning, Decency Defied alebo Nothing Left to Mutilate.
