Report – Black Valentine IV. – 15. 2. 2020 – Rock Fabric, Poprad

V mojej práci už vedia, že ak zostávam nepríjemný, tak som už dlhšie nebol na koncerte. Tentokrát to bol síce iba týždeň od poslednej hudobnej akcie, ale v sobotu nad ránom, na poslednej nočnej, som už bol milý, ako Godzilla, keď navštívi Tokio. Nejaké chabé tri hodinky spánku a vyrazil som vlakom do Popradu. Že vo vlaku narazíte na všakovakých ľudí, mi táto cesta potvrdila opäť do bodky. A tak sa z asi štvorhodinovej cesty stala v mojej imaginácií Fogova cesta okolo sveta. Našťastie už obzor lemovali tatranské končiare a onedlho mňa a kolegyňu Mrtvolku vlak vyvrhol na stanici v Poprade. Do klubu sme dorazili medzi prvými a pretože sme mali slušnú časovú rezervu a pretože pre mňa to bola premiéra v tomto klube, môžem povedať, že toto miesto ponúka skutočne fajn priestory. Najmä tá časť, kde prebieha hudobná produkcia.

Začiatok bol stanovený na šiestu hodinu večernú, ale odštartovalo sa asi o 15 minút neskôr, čo myslím nikomu nejako zvlášť nevadilo. Začiatok obstarala vlastne jediná štýlová odbočka (aj keď zase nie až tak markantná), teda bratislavskí thrasheri Radiation. Aj keď podľa ich vlastných slov, oni hrajú bordel. Bordel to zo začiatku aj celkom bol, ale našťastie sa zvuk podarilo vychytať do počúvania hodnej kvality. Pred nejakými dvomi rokmi som písal recenziu na ich album The Gift of Doom a tak som sa musel mrknúť, či si stojím za svojimi slovami. Časom sa u ľudí menia chute, ale tu by som nič nemenil. Set mali vlastne rozdelený na dve polovice – prvá polovica sa venovala už spomínanému albumu, druhú obstarávali novinky. Bolo poznať, že skladby z The Gift of Doom sú nekompromisné vyhladzováky, hnané stále v pekelnom tempe, zatiaľ čo pri trojici (ak sa teda nemýlim, že boli tri) noviniek sa kapela s tým celkom vyhrala. Striedanie tempa, pri druhej skladbe vyskočil až taký maidenovský motív a posledná, ktorá by mala dať meno aj novému albumu, teda Reactor Collapse, nás trochu uvrhla do punkových vôd. Štart akcie ako z veľkej knihy.

Je takým nepísaným pravidlom, že na domácu kapelu sa ľudia proste najviac bavia. Niekedy viac ako na headlinerovi. To bol zdá sa aj prípad tohto večera. Surgery sú z Popradu a tak mali domácich (a aj cezpoľných, čo si budeme klamať) celkom v hrsti. V týchto dňoch vychádza u ich vydavateľa Support Underground reedícia už vlastne nezohnateľných kúskov ich diskografie, teda Ep Pulled by the Rope a debutového fullka Descent, s bonusom coveru Pull the Plug od Death. Najviac pozornosti na seba strhával spevák Tomáš. Ten si aj skočil z pódia a celkovo pôsobil dojmom takej motorovej myši. Inak celkom by ma zaujímalo, ako to je vlastne so spevákmi v Surgery, pretože oficiálne je vedený ako spevák stále Rasťo. Každý z nich je niečím iný a každý z nich posúva kapelu tak trochu iným smerom. Surgery šlapali ako hodinky Made in Swiss a ja som si asi najviac užil titulku z posledného albumu Absorbing Roots, ktorú aj Tomáš uviedol so slovami, že ide o takú poznávaciu skladbu kapely v poslednom čase.

Prvým zahraničným hosťom večera boli Rakúšania Erebos. Keď som sa po koncerte bavil s organizátorom koncertu Štefanom, tak som mu hovoril, že o Erebos som vlastne do tejto akcie nepočul. Dostalo sa mi odpovede, že on od kapely videl iba nejaký klip na Youtube a rozhodol sa ich zavolať. To je celkom zaujímavý prístup. A bol to dobrý krok. Pretože Erebos boli podľa viacerých naj kapelou večera. A čomu môžu vďačiť za toto hodnotenie? Ono, kapela sa zvukovo zhliadla niekde vo Švédsku a tak sa chytľavosťou a melodikou nešetrilo. Tromfom sú ale dvaja speváci. Zábavný bol pohľad na nich. Jeden z nich to zdá sa bral vážne a druhý, s roztomilým pivným mozoľom, sa zabával a robil si srandu aj sám zo seba. Ja som si našiel stanovisko na schodišti vedúcom na balkón, pretože mi bolo povedané, že odtiaľ to býva zvukovo najlepšie a tak som si mohol vychutnávať koncert aj po tejto stránke. Fanúšikom sa tak páčili, že nakoniec kapela neodolala a hodila aj jeden prídavok. Na moje prekvapenie to bol cover od Six Feet Under – Feasting on the Blood of the Insane.

No a druhý zástupca zahraničnej tvorby. A vedený ako kvázi headliner. Hereza je chorvátsko-nemecká banda, ktorá má evidentne taktiež do veľkej miery napočúvaný švédsky death metal. Nejako extra ich nepoznám a tak som bol celkom prekvapený, že ten neustále skákajúci týpek z pódia na Surgery, bol vlastne basák Herezy. Apropo asi najznámejším členom súboru je gitarista Slobodan Stupar, ktorý nahradil vo Fleshcrawl Mika Hanusa a nahral s nimi aj posledný album Into the Catacombs of Flesh. A na pódiu sa celkom ponáša na Trevora Peresa z Obituary. Toľko mojich nehudobných postrehov, ale aký bol samotný set? Vleteli na pódium ako hurikán a boli zababraní krvou. Zo začiatku som si ten ich death metalový Motorhead rock n roll užíval, ale musím priznať, že postupom času sa mi ich skladby začali zlievať dokopy a zneli mi všetky rovnako. Proste mi tam chýbal nejaký rozlišovací prvok, ktorý by dokázal ich skladby nejako viac ozvláštniť. Bol to death metal osekaný až na holú kosť, ale niekedy je možno dobré nechať na tej kosti aj trochu tkanív. Na druhej strane sa ľudia na nich bavili a aj Waldemar Matuška by zmenil slová v jednom zo svojich hitov na: „Hereza, jedine Hereza…“

Ani neviem ako a pred nami bola posledná kapela večera. Pretože Sectesy boli nakoniec nútení odrieknuť účasť v Poprade, bolo vraj veľmi ťažké zohnať na poslednú chvíľu náhradu. Nakoniec sa to podarilo a pódium začali okupovať Plastery zo Zvolena. Ak ma moja vekom zhoršujúca sa pamäť neklame, tak som s nimi ešte nemal tú česť. Aj keď časový sklz už celkom nabral na svojej intenzite, tak sa ešte celkom dosť ľudí potulovalo v útrobách klubu a myslím, že mohli byť svedkami prekvapenia večera. Dozvedeli sme sa, že za „škopkami“ sedí nový bicmen a defacto spolu ani neskúšali. V tomto prípade smekám opäť šiltovku dolu. Behom koncertu však nebolo speváka vždy zreteľne počuť (možno to bolo tým, že som zliezol z bydla zase dolu pri pódium…), ale ak áno, tak okrem growlu sa nebál ani blackového krákorania a podľa mojej skromnej mienky mu táto poloha aj o čosi viac sedela. Vtipne na mňa pôsobili niektoré názvy skladieb, za všetky menujem Papek v hlave. Kapela si teda nakoniec svojim tu a tam technickejšie podaným death metalom, oprávnene zaslúžila ovácie aj v pokročilejšej hodine.

Okolo polnoci už teda zavládol pokoj nástrojom. Ja som sa odobral na vlakovú stanicu, ale v klube ešte určite prebiehala dekadentná afterka. Pochvalu treba vyjadriť Štefanovi, že dal celú túto akciu dokopy a v konečnom dôsledku tých 140 hláv bolo na undergrondovú akciu naozaj slušných. Už bolo oznámené, že pokračovania sa dočkáme aj o rok a určite sa z old schoolového razenia Black Valentine neuhne ani nabudúce.

Foto: Mrtvolka

Avatar photo

Autor: Mrkva

Zdieľaj