Recenzia – Job For A Cowboy – „Sun Eater“ (2014)
nov09

Recenzia – Job For A Cowboy – „Sun Eater“ (2014)

Zverejnené v nov 9, 2014

Každý rok su vydané albumy, ktoré dokážu pohľadiť uši, výjdu aj také čo vôbec nezaújmu a iba zapadnú do veľkéj „hudobnej mláky“ albumov, alebo sa umelcom podarí vydať album, ktorí to poriadne zametie na danej scéne, prípadne album ktorím kapela absolútne predčí všetky ich predošlé (najleší prípad). Job For a Cowboy je zoskupenie, ktoré nám je známe pod hudobnou nálepkou „death-core“. Táto kapela je krásny príklad toho ako sa dá posunúť v pred vo svojej tvorbe a nie nazad. Už ich predošlí album (Demonocracy) bol silno páchnucí death metalom a rozhodne nie nudným. Ale to, čo sa podarilo teraz chlapcom vyprodukovať, absolútne predčilo všetku ich doterajšiu tvorbu. Sun Eater – to jest ich najnovší počin. Album ktorým táto kapela začína dobývať progressive-death metalovú scénu. Nájdeme tu 9 songov, plné rôznych zvratov a skrášlení. Keďže tento album je štýlovo, kompozične etc. úplne inde než predošlé, tak ani nepremýšlajte na tie „death corové“ cliché… Absolútnym vrcholom tohoto albumu je basová gitara, ktorá má naozaj skvelý zvuk (alá Obscura) a záživné technické linky, ktoré keď si vypočujú basgitaristi, tak budú mať chuť ísť cvičiť alebo sa ísť rovno zakopať pod zem. Bicie počúvať je jedna radosť, bubeník naozaj ukázal svoje veľké kvality a tak sa môžete tešíť nie len na „boha-pusté“ blastovanie, ale nádherné gradácie piesní, hranie sa s prechodmi a všetko dofarbené činelmi. Gitarová linka je tiež bezchybná. Obe gitary sa krásne navzájom dopĺňajú, nájdeme tu ohromné množstvo skvelých vyhrávok a sól, časté využitie akordov doplnených o výhravky v podaní ďalšej gitary, občas riffy s rockovým feelingom, no a taktiež rýchle tremolo picking riffy. Vokály sú taktiež skvelo zvládnuté, hoci je tam počuť tie „corové pozostatky“, avšak to nieje podla mňa na škodu. Skvelo dopĺňajú rôznorodosť hudby. Nemôžem zabudnúť ani na album art, ktorý je pre mňa až hypnotizujúci. To ako sa podarilo majstrovi grafikovi skombinovať všetky tie farby, motívy a predpokladám aj odkaz tohoto albumu dokopy… to je neskutočné. Tento album ako celok, je momentálne to najlepšie z hudobného sveta za tento rok čo ma stretlo a to už chlapci v mojom ranku začínajú šliapať na päty takým machrom ako Beyond Creation. Hovorím ako celok :) Proste art Beyond Creation je nudný :D Job for a Cowboy -Sun Eater… to je album ktorý si musím zaobstarať a mať ho fyzicky doma, neváhajte, vypočujte, zhodnoťte. Vydavateľ: Metal Blade...

Čítaj ďalej
Recenzia – Holotropic – „Permeate“ (2014)
nov08

Recenzia – Holotropic – „Permeate“ (2014)

Zverejnené v nov 8, 2014

Sprvu som sa chcel na úvod tejto recenzie zúčastniť jedného známeho slovenského klišé, teda použiť nejakú frázu typu „konečne sa na slovenskej metalovej scéne niečo deje“ alebo „konečne začínajú znieť kapely svetovo“ ale ja sa radšej zúčastním toho druhého klišé. Slovensko je totiž súčasť sveta, haló (lusk doprava, lusk doľava). Naše kapely boli svetové už počas komunizmu. Rozdiel je ten, že dnes sú viac slovenských kapiel uspôsobených na export. Exportným artiklom sa definitívne stáva svojim debutom aj kapela HOLOTROPIC a ich dietko, ktoré hrdo pomenovali „Permeate“, čo v preklade znamená preniknúť alebo prestúpiť. Kto sú HOLOTROPIC? Výborná otázka, dobrý muž/žena. HOLOTROPIC je v bratislave ustajnený tátoš, ktorý sám seba radí do progresívneho plemena metalovej muziky. Aby som bol špecifickejší, hudba kapely by sa dala vágne označiť za progresívny death metal. Veď posúďte sami, medzi počuteľné vplyvy, ktoré formovali jedinečnú tvár HOLOTROPIC patrí vcelku šikovná zmeska kapiel. Pri počúvaní „Permeate“ mi na mysel zbehli napríklad CYNIC, MELECHESH, CRYPTOPSY alebo BETWEEN THE BURRIED AND ME. Ale poďme po poriadku. Väčšinou si vo svojich recenziách nezvyknem všímať artwork albumov avšak tu som musel spraviť výnimku. Kapela si totiž vkusne uctila pamiatku progresívnych kapiel predchádzajúcich dekád, pretože dizajnom a aj myšlienkou dáva „Permeate“ spomenúť na velikánov ako KING CRIMSON, RUSH či TOOL. Veľké plus za vyhnutie sa moderným sci fi death metalovým obalom. Predok albumu vo mne síce zanechal rozpačité dojmy, ale minimálne si tento obal zapamätám na rozdiel od tony iných. Vráťme sa ale k tomu, čo je dôležité. „Permeate“ obsahuje dohromady 9 skladieb a chvála pánu bohu kapela nehnala stopáž jednotlivých skladieb do extrémov a tak má celý album trvá príjemnú a nenásilnú trištvrte hodinku. Tento fakt okrem toho, že je mi subjektívne sympatický (pretože som seriózne otráveny z hodinovu a viac trvajúcich eposov) dáva kapele výhodu, že poslucháč oveľa lahšie znesie obrovské množstvo nápadov, ktoré zo seba kapela chrlí. Zvuk nahrávky považujem za jeden z najlepších na slovenskej metalovej scéne. Aby som však zastavil príval námietok, zvuk nie je najkvalitnejší a mastering či mix najdokonalejší (stále však výborný). HOLOTROPIC však vytvorili svoj jedinečný zvuk, svoju vlastnú tvár a aj keď to možno nie úplne vyšlo, znejú inak a v niektorých prípadoch je „iba dobre ale inak“ cennejšie ako „vynikajúco ale rovnako“. Dokonca ako progresívna kapela si HOLOTROPIC splnili istú povinnosť voči žánru. „Permeate“ pulzuje vlastným životom, väčšinu času ide vcelku o zbesilú a agresívnu jazdu s istým šmrncom pokrivenosti a nervnou atmosférou, pričom celý čas sa vás ich hudba drží na stopkách. Skladby však veľmi dobre vedia, kedy majú spomaliť a kedy ktorý nápad podržať iba chvíľku a kedy ho podojiť troška dlhšie, ktorý motív je iba doplnkom a ktorý je ústredný. Najsilnejším prvkom na celom albume sú pre mňa definitívne bicie. Vďaka nápaditému a originálnemu hraniu sa v skladbe nemáte šancu nudiť, každú...

Čítaj ďalej
Recenzia – ABIGOR – „Leytmotif Luzifer“ (2014)
nov08

Recenzia – ABIGOR – „Leytmotif Luzifer“ (2014)

Zverejnené v nov 8, 2014

Lucifer, padlý anjel, malý roh, najvyššie zlo, pokušiteľ je už nejakú dekádu silným inšpiračným zdrojom tématiky najviac pre black metalovú odnož. Jeho mocná filozofia naháňajúca strach ale aj obdiv, radosť z utrpenia a pokorenia sa sprv laicky no postupne časom znaleckejšou, magickou formulou vryla atramentom do textov undergroundových zvedavcov po temnote, jej poznaniu a moci do hudobne skladateľských štruktúr vtedy dosiaľ nevýdaných, skazene originálnych, sprevádzaných (ako to dávno ešte pomenoval v Nórsku Varg Vikernes) „Necrosound-om“. V strednej európe medzitým vznikal trocha iný pohľad aj keď samozrejme inšpirovaný základom prvotnej nórskej školy zato viac kombinovaný, skladateľský rozmanitejší a možno až dospelejší. Rakúsky Abigor je v ponímaní nie až tak známym pojmom aj keď značne kultovým, významným, prínosným pre vývoj obskúrnej scény. Za svoju existenciu vydali osem impozantných albumov, z ktorého každý bol a je niečim iný, špecifický, vývojom obohatený. Za absolútny kult je možno považovať ich druhotinu „Nachthymen“ (From the Twilight Kingdom) 1995. Každé ich dielo je ale jedinečné a rozhodne stoja za väčšiu pozornosť. Trojica ešte nikdy nevystúpila naživo a ani nehodlá tak učiniť, je to skrátka ich hrdosť si takto zachovávať postoj a v symbióze s ich prepracovanou tvorbou je to vyvážená úroveň. Textová náplň Abigor bola od začiatku na istej mysliteľskej úrovni o rôznych poverách a javoch za čias temného stredoveku až k okultizmu a enochianskej mágií, ale až teraz sa rozhodli ísť do už známej kapitoly o Luciferovi a s tým, že síce nejde o originálny ťah je aj tak v znaleckom posudku geniálnym. Novinka, ktorá vyšla pod talianským „Avantgarde Music“, čo za sebou už majú pekne zástupy extrémnych, temných umeleckých sort obsahuje sedem kapitol padlému anjelovi. Trio (sa zdá a je to myslím nespochybniteľné) chce vzdať čo najväčšiu pokoru a úctu k „Jeho“ impozantnosti a múdrosti. Prvé čo tomu nasvedčuje je forma do akej dali obal. Ide o knižný vzhľad starostlivo vybraného štýlu s kaligrafickým písomným nádychom vo vnútri. Nahrávanie tiež sprevádzala vybraná okultná atmosféra oltáru, sigilu, pergamenu a sviečok. Vždy sa mi páčila a fascinovala taká oddanosť k dielu a zápalom dotiahnuť všetko do detailu, svedčí to o perfekcionizme, vážnosti a uveriteľnosti. Ta nájdôležitejšia časť hudobná je presne na takej úrovni ako prezentácia obalu. Páni tak dodržiavajú aj naďalej svoj štandard ísť s každou formulou vyvážene. V štruktúre sú ale dosiahnuté zmeny v znení a to je hlavne progresívnejší prístup k zvuku a aranžovaniu polôh. Feeling je značne posunutý do úrovni, kde sa pohybuje francúzska morda Deathspell Omega. Chaotickejšie gitarové vyhrávky na vysokej inštrumentálnej úrovni, ktorým sa nedá nič vytknúť len vstrebávať tu nekonečnú bohatú náplň vyznienia, kde je stále možnosť toho spústu objaviť. Zvučenie je profesionálne odvedené umenie a každý akord, tónina, ladenie...

Čítaj ďalej